Rachel Epsteinová z Denverskej univerzity sa nedávno zamerala na „ekonomickú zaostalosť“ nových členských krajín EÚ vo vzťahu k starým členom. Na jej článku je okrem hlavných argumentov zaujímavé, že má potrebu vyrovnať sa s kritikou predstavy, že napríklad Slovensko je vo vzťahu k takému Rakúsku ekonomicky zaostalé.
Hoci spolu s kritikmi odmieta tvrdenie, že hospodárstvo by mohlo byť hlavným kritériom civilizovanosti, nebráni jej to porovnávať starých a nových členov na základe práve tohto kritéria. Problémy životného prostredia a vykorisťovania iných častí planéty síce spochybňujú Epsteinovej prístup, jej výskum je však pre nás zaujímavý pre hodnotenie nášho členstva v EÚ.
K čomu teda dospela denverská výskumníčka? V prvom rade tvrdí, že napriek vysokej miere priamych zahraničných investícií do strednej a východnej Európy nedochádza k prekonávaniu ekonomických rozdielov medzi týmto regiónom a Západom.
Sme síce menej zraniteľní voči krízam, no súčasne ostávame v pozícii montážnej dielne západnej Európy.
Prvou príčinou je dosah zahraničných investícií. Hoci prinášajú nové technológie, domáce firmy si ich neosvojujú. Technologická zmena, ktorá je základom vyššej produktivity a ekonomického dobiehania Západu, zostáva v zahraničných rukách a neprenáša sa do nových štátov únie. Centrály západoeurópskych korporácií naďalej kontrolujú výskum a vývoj vo svojich krajinách a v strednej a vo východnej Európe iba využívajú lacnejšiu, zato však schopnú pracovnú silu.
Druhou príčinou je, že banky u nás vlastnia cudzinci. V ôsmich z jedenástich nových členských krajín EÚ presahuje zahraničné vlastníctvo bánk 80 percent. Všetky štáty, ktorým sa kedy podarilo vytvoriť domáci priemysel, sa do veľkej miery spoliehali na národný finančný sektor. Domáce banky financovali technologické zmeny v strategických odvetviach. Typickými príkladmi sú Japonsko, Taiwan či Južná Kórea.
Podľa Epsteinovej sme sa predajom bánk pripravili o možnosť sledovať stratégiu, ktorá sa v istom zmysle osvedčila v týchto a ďalších krajinách. Teoreticky by bolo možné dosiahnuť širšie technologické zmeny a rast produktivity aj bez vlastného finančného sektora, zatiaľ to však nik nedokázal. Snahy o podobné politiky tu boli, ale išlo najmä o medzinárodné finančné organizácie, ktoré úspešne tlačili na vlády, aby sa týchto politík vzdali a liberalizovali finančné služby.
Vstup do EÚ tak zatiaľ má za následok, že nedochádza k prekonávaniu ekonomických rozdielov. Neznamená to však, že by bol pre nás tento vstup iba nevýhodný. Práve nedávna kríza ukázala, že pravidlá spoločného trhu nás ochránili pred prudkým zhoršením situácie. Západné vlády nemohli nariadiť bankám, ako použiť záchranné balíčky, pretože by tým porušili právo EÚ. Zároveň samotné banky prestali rozlišovať, čo znamená domáce a čo zahraničné v rámci spoločného trhu, v ktorom investujú dlhodobo. Náš región je pre západné banky niečo ako druhý domáci trh, takže nepreliali kapitál do svojich domovských centrál, a to aj napriek tlaku vlastných vlád, aby požičiavali najmä na domácich trhoch.
Čo pre nás vstup do EÚ teda znamenal? Na jednej strane sme menej zraniteľní voči krízam a nečakaným zmenám na finančných trhoch, na druhej strane sme naďalej v pozícii montážnej dielne západnej Európy. Začlenenie sa do únie pritom túto našu funkciu vo svetovom hospodárstve iba upevnilo.
Kladie si však Epsteinová vôbec správne otázky? Má zmysel ešte usilovať o dobiehanie Západu v produktivite a sofistikovanosti výroby? Nepochybne môžu byť nové technológie pre nás veľmi prospešné, ale to, čo potrebujeme, je udržateľný model výroby a spotreby a ten nám západné spoločnosti neponúkajú. Možno by sme preto mali inde hľadať inšpiráciu a namiesto dobiehania iných sústrediť sa na vlastné demokratické riešenia, ktoré za nás technológie nevyriešia.