EÚ už nie je výkladnou skriňou prosperity, demokracie a solidarity. Ešte vždy je však lákadlom pre státisíce utečencov, bojujúcich o holé prežitie, ktorí sa nimi stali i pričinením politiky únie. Zdá sa, že nie je všetko stratené… Utečeneckej kríze čelí i Grécko, ktoré čelí aj novým parlamentným voľbám, v poradí druhým v tomto roku.
Brestlitovský mier v Grécku
Keď bývalý minister financií Janis Varoufakis vysvetľoval, prečo hlasoval proti tretiemu memorandu medzi gréckou vládou a tzv. trojkou (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond), prirovnal túto dohodu k Versaillskej zmluve. Tá bola debaklom pre porazenecké štáty po prvej svetovej vojne.
Vodcovstvo Nemecka pri riešení dlhovej krízy južnej periférie EÚ viedlo k osočovaniu Berlína z pokusov ovládnuť tieto štáty už nie tankami, ale bankami.
Po rozhodnutí Atén prijať podmienky stal sa Alexis Tsipras terčom tvrdej kritiky. Mnohí ho označili za oportunistu, za zradcu hnutia Syriza a jej januárového programu namiereného proti politike radikálnych rozpočtových škrtov, žiadajúceho zastavenie privatizácie a znárodnenie strategických podnikov, za zradcu, ktorý ignoroval výsledok ľudového hlasovania z 5. júla 2015. Radikálna frakcia v Syrize sa preto odštiepila a vytvorila novú stranu Ľudová jednota, ktorá presadzuje nielen pôvodné požiadavky Syrizy, ale aj vystúpenie krajiny z eurozóny a koniec spolupráce s NATO.
Tsiprasovi prívrženci, a zrejme aj on sám, interpretujú prijatie nových zničujúcich podmienok pre Grécko iba ako taktický ústup. Prirovnávajú ho k Brestlitovskému mieru, ktorý uzavrelo sovietske Rusko v marci 1918 s Nemeckom a Rakúskom za ponižujúcich podmienok, aby skončilo vojnu s vonkajším nepriateľom a sústredilo sa na domáce záležitosti. Tsipras využíva volebnú kampaň na to, aby presvedčil, že ak vyhrá, sústredí sa na presadzovanie mäkších podmienok u zahraničných veriteľov.
Záleží na výsledkoch volieb?
Ani presvedčivé výsledky referenda nepomohli Tsiprasovi zmierniť podmienky na získanie nového balíka pomoci. Naopak, lídri Európskej únie, pobúrení opovážlivosťou gréckeho „OXI“ (nie), pritvrdili. Oklieštená Syriza sotva môže zreprodukovať výsledky z januárových volieb. Ostáva teda otázne, aká vláda v Grécku vznikne. Nech už bude akákoľvek, jej vyjednávacia pozícia bude slabšia, ako mala predchádzajúca pod vedením Tsiprasa.
Ak by vládu zostavoval predsa len on, dá sa predpokladať, že by sa usiloval aspoň zmierňovať sociálne dôsledky tretieho memoranda, viesť boj proti korupcii a konsolidovať štát, ktorý zlyhával pri plnení si svojich základných funkcií. Vláda Novej demokracie, ktorá sa spolu s Pasokom striedala pri moci od druhej polovice 70. rokov minulého storočia a nesie leví podiel na tom, kam sa štát dostal, by sotva bola dôveryhodnou náhradou za Syrizu.
Posilní sa prežitý model
Syriza sa prijatím podmienok trojky posunula viac do stredu, radikálne ľavicové strany v iných štátoch EÚ dostali poriadnu príučku a žiadneho dominového efektu sa už netreba báť. Európski lídri vyšli z boja ako víťazi. Možno to isté povedať o eurozóne a o samotnej únii?
V januári sa Syriza postavila proti politike, ktorá spôsobila v Grécku pokles HDP o štvrtinu a štvrtinu práceschopného obyvateľstva dostala na ulicu. Táto politika je zodpovedná za defláciu v eurozóne, za recesiu, vysokú mieru nezamestnanosti a rast chudoby v celej EÚ. Bezpodmienečná kapitulácia Syrizy znamená posilnenie prežitého neoliberálneho modelu, ktorý už dostatočne preukázal, že nie je schopný riešiť nahromadené ekonomické, sociálne a environmentálne výzvy dneška. Pokračovanie v tomto modeli je porážkou Európy.
Koniec dominancie Nemecka
Koncom roka 2011 bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt vo svojej prednáške na sneme SPD pod názvom „Nemecko v Európe a s Európou a pre Európu“ varoval krajinu pred sebou samou, pred jej vlastnou silou. Citoval európskych a amerických lídrov, ktorí v 50. a 60. rokoch presadzovali európsku integráciu. „Konali z realistického pochopenia nevyhnutnosti zabrániť pokračovaniu boja medzi perifériou a nemeckým centrom,“ povedal. „Kto tento pôvodný motív európskej integrácie, ktorý je stále ešte jej nosným prvkom, nepochopil, tomu chýba nevyhnutný predpoklad pre riešenie súčasnej nanajvýš zložitej krízy Európy.“
Vodcovstvo Nemecka pri riešení dlhovej krízy južnej periférie eurozóny ordinovaním tzv. austerity policy viedlo k osočovaniu Berlína z pokusov ovládnuť tieto štáty už nie tankami, ale bankami. Schmidt už v roku 2011 upozorňoval, že dôvera v spoľahlivosť nemeckej politiky je narušená a že obava z nemeckej dominancie rastie. Nemýlil sa. Nezodpovedanou otázkou ešte zostáva, čie záujmy takáto politika nemeckej pravice v eurozóne a v celej únii presadzuje.