V Afganistane som v rámci NATO pomáhala zlepšovať vzťahy s miestnym obyvateľstvom a s humanitárnymi organizáciami.
Pracovala som na provincii v malých dedinkách s ľuďmi, z ktorých väčšina vďaka Talibanu nevedela písať ani čítať. Pracovala som s miestnymi policajtmi, úradníkmi či starejšími dedín, pre ktorých často platilo to isté. Nenosia som uniformu, jazdila som afganským taxíkom, ale bývala som vo vojenskom tábore za ostnatým drôtom. Preto akosi neviem zostať ticho, keď sa internetom a dokonca z poslaneckých lavíc šíria názory, že armáda je zbytočná, členstvo v NATO luxusom, prípadne provokáciou mierumilovného Ruska, a že by sme mali z nášho územia hnať amerických vojakov kade ľahšie.
Pokiaľ ide o americkú armádu, to nie sú sadisti z Guantánama. Moji americkí kolegovia, to bola čata Národnej gardy, ktorej veliteľ bol pôvodným povolaním riaditeľ univerzity. Boli to skromní a pracovití chlapi, čo cvičili afganskú armádu. Spali s nimi vo všivavých barakoch, jedli to isté jednotvárne jedlo a ich afganskí spolubojovníci by za nich boli kedykoľvek ochotní umrieť. Keď starejší dediny, v ktorej bola prestrelka dvoch zločineckých skupín, zavolal, že potrebuje pomoc, kým sa velitelia NATO spojili so svojimi ministerstvami, týchto pár Američanov spolu s Afgancami tam už boli, odzbrojili banditov a upokojili ľudí. Nikto nezomrel.
Tento zásah sa uskutočnil na požiadanie afganskej komisie pre ľudské práva. Pre mnohých ľudí v Afganistane znamenajú ľudské práva predovšetkým právo nebyť zabitý pri každej náhodnej príležitosti. V Afganistane sme všetci spravili množstvo chýb. NATO, koaličné vojská, EÚ či rozvojové organizácie. Faktom však je, že zo symbolu biedy, zločinu a teroru sa táto krajina dostala na úroveň možno nie dokonalého, ale jedného z mnohých nedokonalých ázijských štátov, ktorý má normálnu vládu, univerzity, cesty, všeobecné vzdelanie a akú-takú zdravotnú starostlivosť. Nie je to zásluha vojakov, ale faktom je, že po ich odchode sa rozvoj krajiny pribrzdil. Dievčatá sa opäť boja chodiť do školy, investície sa zmenšili, rozvojové organizácie ukončili veľa projektov.
Armáda rozhodne nie je najlepším nástrojom riešenia konfliktov. Ale dva roky som žila v krajine, kde ľudia boli naozaj šťastní za každý deň mieru. V krajine, ktorá si NATO pozvala a ktorá veľmi trpí tým, že sme predčasne odišli, keď jej vlastné sily ešte nezvládajú tento mier zabezpečiť. Nechce sa nám platiť za bezpečnosť a myslíme si, že keď budeme ticho sedieť, nikto na nás nezaútočí. Každý, kto aspoň trochu dával pozor na hodinách dejepisu, vie, že takto to v strednej Európe nikdy nefungovalo. Možno si poviete, že máme s prítomnosťou „bratských“ vojsk svoju neblahú skúsenosť. Nuž, viem o niekoľkých amerických sadistoch z Guantánama, ktorí boli odsúdení a potrestaní. Neviem však o žiadnom ruskom sadistovi z Afganistanu, Čečenska či Československa, ktorý by bol za svoje zločiny postavený pred súd. Nie je armáda ako armáda.
Preto si myslím, že pri všetkej nechuti k zbraniam treba racionálne uznať, že ich potrebujeme. Slovensko si už raz vybralo stranu. Chceme zdieľať bezpečnosť s krajinami, kde ľudia žijú slobodne, kde vládne zákon a kde si vážia hodnotu ľudského života. Keď tadiaľto títo vojaci pôjdu, nehovorím, že ich máme vítať orgovánom, ale nechajme ich robiť si svoju prácu.