Zvlášť pre tých, čo nemali vlastnú záhradu, alebo mali už vtedy krásny trávnik bez ovocnej či zeleninovej „poškvrny“, to bola krásna príležitosť na vlastné oči vidieť, ako sa z nepatrného semiačka rodí život, ako sa treba o všetko starať a ako práca prináša bohatú úrodu.
Strih do súčasnosti – všetko zle, nebezpečné, nehygienické. Správne a hospodárne je nakupovať dovezené ovocie a zeleninu v obchodnom reťazci, nesprávne je dopestovať si vlastné. Zdá sa, že niekto naozaj potratil zdravý rozum.
Riaditeľom a učiteľom zverujeme svoje deti, aby ich naučili to, čo budú v živote potrebovať. Vedúcim jedální a tetám kuchárkam dôverujeme, že im chutne navaria a neprimiešajú do jedla nič, čo by nezjedli ani ony samy doma. Koniec koncov majú na to vzdelanie, skúsenosti, inšpekcie. Ale potom prišiel ktosi a povedal, že v jednej veci im určite veriť nemôžeme – v tom, že by s deťmi dopestovali ovocie a zeleninu v takej kvalite, ktorá by im neuškodila. Iniciatíva a hospodárnosť dostávajú facku, reťazce si mädlia ruky.
Kupujeme drahé technológie a obhospodarujeme stovky hektárov zopár ľuďmi na jar a jeseň, aby sme väčšinu obilia vyviezli a platili dávky nezamestnanej pracovnej sile.
Slovensko dlhodobo trpí vysokou mierou nezamestnanosti, pričom veľkú časť tvoria práve ľudia s nízkou kvalifikáciou. V júli 2015 tvorili až 60¤percent nezamestnaných v okrese Kežmarok osoby s neukončeným základným a základným vzdelaním. V Rimavskej Sobote ich bolo 52, v Revúcej 51 a v Gelnici 48¤percent. Slovenský priemer 29 percent sa môže zdať prinízky na to, aby sa možnosťami týchto ľudí pracovať niekto zaoberal, ale tieto okresy potrebujú prácu teraz a viaceré z nich sú zložením pracovnej sily ako stvorené pre využitie v poľnohospodárstve.
V Bratislave hovoríme o potrebe preorientovať sa na výrobu s vysokou pridanou hodnotou v odvetviach s vysokou investičnou náročnosťou. Aj zaostalým okresom znie táto hudba pekne a zvádza ich k čakaniu na bohatého zahraničného investora. Pravdou je, že pritom zároveň jeme buď dovezené drahé biopotraviny z Rakúska, doma vypestované od rodičov (kto má to šťastie), potraviny od priekupníkov z Poľska a menej z Maďarska, ale väčšinou mizernej kvality z obchodných reťazcov. Lebo na Slovensku sa neoplatí pestovať takmer nič, okrem repky olejnej a obilia.
Potraviny, zdravá zelenia a ovocie a kvalitné výrobky totiž nie sú našou prioritou. Poľnohospodárstvo je niečo, čo sa robilo za socializmu, kým my budujeme vedomostnú spoločnosť atď. My kupujeme drahé technológie a kombajny a obhospodarujeme stovky hektárov zopár ľuďmi na jar a jeseň, aby sme väčšinu obilia vyviezli a platili dávky nezamestnanej pracovnej sile.
Podľa správ Unicredit banky (9 a 13/2015) výkon slovenského poľnohospodárstva v prepočte na obyvateľa nás radí na koniec rebríčka krajín EÚ, keď dosahujeme len 68 percent priemeru EÚ. Síce sme na 10.¤mieste v produkcii obilnín a na 8., pokiaľ ide o priemyselné plodíny, ale sme na 4.¤mieste od konca v produkcii krmovín, na 22.¤v produkcii zeleniny, na poslednom v produkcii zemiakov a na 26. mieste v živočíšnej výrobe. Napríklad „kultových“ oviec sa u nás chová iba 72 na 1¤000 obyvateľov, výrazne menej, ako je svetový a európsky priemer (165 a 170 oviec).
Nedá sa, neoplatí sa. Naopak, oplatí sa dovážať a jesť nezdravé potraviny a platiť nezamestnaným, aby nepracovali. Pritom tak, ako v prípade školských políčok a sadov, ani v poľnohospodárstve neurčuje pravidlá a ceny trh, ale my sami.