Druhým prekvapením je, že v priamych voľbách nového lídra Labouristickej strany sa podarilo zmobilizovať vyše 420-tisíc hlasujúcich: členov a ešte viac nových sympatizantov tejto strany. Ide o udalosť iba lokálnej dôležitosti niekde za kanálom La Manche?
Šance na úrad premiéra
Zemetrasenie v gréckej politike doznelo iba o niečo viac ako po pol roku. Veľká Británia má nielen väčšiu váhu ako Grécko, ale nie je ani „v úzkych“ odkázaná na cudziu pomoc. Na strane druhej Corbyn je iba predsedom opozičnej strany, Alexis Tsipras po druhýkrát premiérom Helénskej republiky. Na mieste je preto otázka: Môže sa Corbyn stať aj ministerským predsedom Veľkej Británie?
Bude nová opozičná politika labouristov pod Corbynom impulzom na zvažovanie iných riešení v stranách, ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii, a pre inú politiku v EÚ?
Túto otázku si kladú v Labouristickej strane nielen tí, ktorí mu v priamej voľbe odovzdali svoj hlas. Britský The Guardian uvažuje nad desiatimi pre a proti a v prospech kladnej odpovede nenachádza mnoho presvedčivých faktorov. „Ale všetko sa môže zmeniť, ak vypukne kríza,“ tvrdí komentátor. „Ekonomická katastrofa by mohla znamenať prevzatie moci labouristami na čele s Corbynom podobne, ako to urobila Syriza v Grécku,“ dodáva.
The Guardian je tradične naklonený labouristom a môže sa na nového vodcu opozície pozerať cez ružové okuliare. Vládni konzervatívci majú na túto otázku úplne inú odpoveď. Sú, naopak, presvedčení, že s novým šéfom, ktorý sa vyhlasuje za socialistu, labouristi prehrajú i budúce voľby – a mädlia si ruky.
Ako sa skončia budúce britské voľby v roku 2020, je naozaj priskoro hovoriť. No britská spoločnosť sa po takmer dvadsiatich rokoch vlády Margaret Thatcherovej a jej konzervatívneho nástupcu natoľko zmenila, že sa Labouristická strana v roku 1997 mohla dostať k moci iba za predpokladu, že sa posunula doprava.
Musela by to byť naozaj katastrofa, ktorá by postthatcherovskú spoločnosť vyliečila z egoistickej honby za súkromným profitom, ako to bolo počas druhej svetovej vojny. Vojnový hrdina Winston Churchill prehral prvé dva povojnové volebné súboje. Boli to labouristi, ktorí pochopili, že sa britská spoločnosť počas vojny stala demokratickejšou, solidárnejšou a otvorenou pre inú ekonomickú i sociálnu politiku, akú ponúkali konzervatívci. Zopakuje sa to aj v roku 2020?
Signály pre Európu
Prvé informácie o nástupcovi Eda Milibanda boli znepokojujúce. Rozšírilo sa, že Corbyn je euroskeptikom a prívržencom Brexitu, teda odchodu Británie z Európskej únie. Nový šéf opozície sa ponáhľal tieto informácie dementovať. Zotrvanie Veľkej Británie v EÚ, naopak, pokladá za spôsob, ako udržať na uzde londýnske City, t. j. britský finančný sektor. Práve preto podporil i zavedenie transakčnej dane, o ktorej debata už trvá roky.
Európa by ho mohla počúvať i vtedy, keď hovorí o nutnosti iného ekonomického riadenia, ako sa v únii praktizuje dnes. Takzvaná austerity policy, politika neprimeraných úspor dopadla tvrdo i na radového Brita.
Tieňový minister financií, člen Dolnej snemovne John McDonnell podrobil kritike aj Bank of England (BoE), britskú centrálnu banku za to, ako robí tzv. kvantitatívne uvoľňovanie či „tlačenie peňazí“. Dá sa ťažko uveriť, že jeho kritika na pôde jedného z britských odborových zväzov v štátoch eurozóny zostáva bez povšimnutia.
Bohatí ešte bohatšími
Paradoxne na ňu reagoval vo Financial Times Paul Marshall, šéf jedného z londýnskych hedžových fondov: „Kvantitatívne uvoľňovanie, ako ho poznáme, pomohlo z ťažkostí bankám, tešiacim sa z bonusov. Bohatých urobilo ešte bohatšími.“ A pokračuje: „Menová politika už prekročila technokratické (odborné) hranice a stala sa doménou prerozdeľovania bohatstva. Všetky politické strany by si to mali uvedomiť.“
Politika „tlačenia peňazí“, ako ju robia aj iné centrálne banky v USA (Fed), v Japonsku a v EÚ Európska centrálna banka, dostatočne nelikviduje hrozby deflácie ani nepodporuje hospodársky rast. Tieňový minister financií Británie preto navrhuje, aby BoE nefinancovala bankový sektor, ale infraštruktúrne projekty a podobné sektory, ktoré reálne niečo užitočné produkujú.
Môže sa oprieť aj o históriu. Nie je to len známy New Deal financovaný z Fedu, ktorý pomáhal zažehnať Veľkú hospodársku krízu v USA v 30. rokoch, ale sú to aj skúsenosti z obdobia „zlatej éry“ kapitalizmu v Nemecku, vo Francúzsku či pri zrode ekonomickej sily Japonska a iných ázijských tigrov. Nebude nová opozičná politika britských labouristov pod Jeremym Corbynom impulzom na zvažovanie iných riešení v stranách, ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii, a pre inú politiku v Európskej únii?