Milióny Sýrčanov živoria v utečeneckých táboroch Turecka, Jordánska a Libanonu, ešte viac utečencov je vo vlastnej krajine. Tieto masy po rokoch utrpenia vyhodnotili svoju situáciu (možno správne, možno nie) a dospeli k záveru, že nie je nádej na skoré, respektíve vôbec nejaké riešenie konfliktu.
Sýrsku občiansku vojnu zrejme zastaví až všeobecné vysilenie bojujúcich strán. Ruská pomoc Asadovmu režimu tento stav iba oddiali.
Táto beznádej sa stala významným impulzom, aby sa masa ľudí dala do pohybu smerom do Európy. Konflikt trvá roky, no až utečenecká kríza, presnejšie povedané vrchol ľadovca utečeneckej krízy, ktorý svojou špičkou zasiahol Európu, vydesil obyvateľstvo starého kontinentu natoľko, aby jeho politické reprezentácie začali cítiť tlak voličov.
Je morálnou povinnosťou pomôcť ľuďom utekajúcim pred vojnou a prenasledovaním. Ak však pominú hrozby, ktoré vyhnali ľudí z ich domovov, je samozrejmé, že sa vrátia. Mali by sa, pravdaže, ak majú kam. Z úst stúpencov i odporcov prijímania utečencov počúvame slová o integrácii. Jedni strašia getami sociálne vylúčených, či „islamizáciou“ Európy, druhí opisujú ekonomický prínos vzdelaných Sýrčanov, ba dokonca riešenie demografických problémov Európanov.
Jedno majú spoločné: v podstate nik s návratom utečencov do Sýrie neráta. A najhoršie na tom je, že ani utečenci sami. História nás učí, že s návratom utečencov to nie je jednoduché. Pozrime si palestínsky príklad – takmer po siedmich desaťročiach sa počet utečencov mnohonásobne zväčšil, no od riešenia ich situácie sa viac vzďaľujú, než by sa približovali.
O polovicu kratší afganský konflikt je na tom podobne. Situácia v Sýrii začala práve afganský konflikt pripomínať, len celý vývoj je zhustený. To, čo sa v Afganistane kazilo desaťročia, to je v tejto arabskej krajine skazené odrazu a hneď. Vrátane angažovania sa Moskvy. Sovietska armáda afganský konflikt začala, ruská chce sýrsky skončiť.
Pravdepodobnosť úspechu je však veľmi malá. Základnou chybou je, že sa Moskva zásahom na jednej strane konfliktu stala jeho súčasťou. Svetovými médiami ignorované rozhovory medzi sýrskym režimom a časťou opozície, ktoré už mesiace prebiehajú práve pod ruskou záštitou, môžu ústupom Kremľa z pozície aj keď len deklarovanej neutrality veľmi utrpieť.
Odhliadnuc od toho, že podmienky vyrokované neozbrojenou opozíciou bude ozbrojená opozícia tak či tak ignorovať. Podobne ako v prípade Libanonu sýrsku občiansku vojnu zrejme zastaví až všeobecné vysilenie bojujúcich strán. Ruská pomoc Asadovmu režimu tento stav iba oddiali. Na druhej strane, pravdepodobnosť, že by táto pomoc viedla k víťazstvu prorežimových síl, nie je veľká.
Na to je Bašárovi Asadovi konflikt vyhrať, nie je nereálna. Málo pravdepodobná, no nie nemožná. V porovnaní s dnešnou situáciou to bude – pri všetkej nechuti k sýrskemu režimu – pokrok. Zastavenie vraždenia je vždy pozitívny čin, bez ohľadu na cenu. Z pohľadu európskych politikov by tým došlo k „vyriešeniu problému tam, kde vznikol“.
Treba s takým variantom rátať, no nedá sa naň spoliehať. Čo je však takmer isté, takéto riešenie sýrskeho konfliktu neprinesie riešenie utečeneckej krízy. Nik si totiž nedal otázku, či v Sýrii po akomkoľvek konci občianskej vojny, budú mať utečenci miesto.