Morálne fiasko mojich Maďarov

Nemám na mysli iba svojich Maďarov, ale všetky národnosti v rámci hraníc aj za nimi, svojich súčasníkov rozličnej identity, ba dokonca i predkov, čo sa už pominuli v minulosti. Som maďarský spisovateľ, ktorý slobodu nemá len za základný predpoklad svojej práce, ale svojho jestvovania vôbec, veď nielen skutočná literatúra nemôže jestvovať bez slobody, ale ani život hodný človeka.

Slobodu svojej spisovateľskej práce dokážem napríklad zmerať tým, či dokážem zúročiť svoje schopnosti, či dokážem rozširovať vlastné mantinely, alebo či sa nezdráham vykonať to, čo by som mal. Či mám odvahu ponoriť sa dostatočne hlboko, aby som vylovil aj to, čo je zabudnuté a zapadnuté, či som schopný ukázať to, čo je desivo bolestné, skľučujúco trápne, trýznivo hanebné alebo hriešne. Ošklivú tvár aj ohavných démonov nášho kolektívneho podvedomia.

Som spisovateľ, ktorého predkovia sa ešte za čias Márie Terézie ako slovenskí roľníci presídlili z územia dnešného Slovenska na juhovýchodný cíp súčasného Maďarska. Ich príchod do novej vlasti a hľadanie miesta v nej ma už roky ako spisovateľa láka, no predsa je to 20. storočie, čo sa mi zadrhlo v hrdle.

Je známe, že v skazách prvej svetovej vojny Maďari prišli o dve tretiny svojho územia, čo poskytlo živnú pôdu vodcom maďarskej politiky, ktorí sa v záujme revízie územia spolčili s Hitlerom, a tak z občanov nespravili iba obete, ale aj aktérov strašných vojnových zverstiev. Vinou toho nastala morálna katastrofa, do ktorej sa krajina dostala počas druhej svetovej vojny a po nej – navyše bez toho, že by si to uvedomovala – a to všetko ostáva v národnom povedomí dodnes nespracované.

Nikto nedbal na slová Istvána Bibóa (najvýznamnejší politický mysliteľ, neskôr sa stal živým svedomím revolúcie v roku 1956), ktorý v roku 1945 varoval, že ak aj Maďarsko vysídli Nemcov, prehĺbi sa tým morálne fiasko krajiny spôsobené deportáciami Židov v predošlom roku. Táto krajina nemá dôvod vytvárať ďalších vinníkov, uplatňovať kolektívny trest na obyvateľoch nemeckej národnosti, zdôrazňoval, zvlášť po tom, čo sme svojím hanebným posluhovaním najdlhšie zotrvali pri hitlerovskom fašizme.

Nové politické sily si nepripúšťali túto kritiku. Tvrdili, že to boli všetko hriechy ich predchodcov a prstom ukazovali aj na rozhodnutia veľmocí. Odvolávali sa napríklad na to, že Československo vysídlilo nielen sudetských Nemcov, ale rovnako ženie svojich Maďarov za Dunaj, k nám. A na území Maďarska obývanom Slovákmi vedie kampaň za to, aby sa Slováci vrátili do svojej otčiny. Naši Slováci sa vo väčšine dali zagitovať a presťahovali sa na miesta tých Maďarov zo Slovenska, ktorí boli prinútení opustiť svoje rodiská.

Vieme, že za presídľovaním, vysídľovaním a vyháňaním stoja choré a šialené idey čistého národného štátu, šovinistického nacionalizmu, národná urazenecká politika pomsty. Idey, ktorým žiaľ nechali voľný priebeh i víťazné mocnosti, aby sa mocenským vyjednávaním dovolilo v ich duchu odmeňovať a trestať. V duchu ideí, ktoré sú, mimochodom, spríbuznené s ideami i praxou hitlerizmu a stalinizmu. A o rozkvet ktorých sa počas histórie tak usilovne pričinili i moji Maďari.

Nielen tým, že po trianonskom rozpade vlasti učili ľud nenávisti k obyvateľom susedných krajín a chystali ich obsadenie so zámienkou, že držia v zajatí našich Maďarov za hranicami. Ale aj tým, že vinníkov svojich vnútorných problémov hľadali v tzv. cudzích, najmä v Židoch. Rôzni hodnostári, úradníci a spoločenské vrstvy mojich Maďarov zohrali svoju rolu v tom, že si antisemitizmus našiel živnú pôdu, následne vyústil do deportácií a vyhladzovania. Navyše ostalo mnoho z toho všetkého neodhalené.

Hneď po vojne boli popravení alebo sa dostali do väzenia vojnoví zločinci, ktorých sa podarilo zadržať. Ibaže potom prišlo zabúdanie a popieranie. Už ani na jar 1945 nebol nikto ochotný spomenúť si na predošlú jar, keď pred zrakmi mojich prizerajúcich sa Maďarov vliekli Židov na smrť. Mojich Židov, ktorí boli navyše tiež Maďarmi.

To, že sme sa s týmito množiacimi sa hriechmi, národnými a morálnymi fiaskami v skutočnosti nikdy nemuseli vyrovnať, umožňuje, že tí, čo sú opojení mocou v Maďarsku dnes, kriesia tie najhroznejšie tradície nášho ľudu, burcujú jeho najnižšie pudy. Despotickosť vládnej politiky je čoraz desivejšia, miesto kooperácie násilím presadzuje svoje predstavy, živí kult sily a násilia, štve občanov proti zahraničným migrantom i svojim vlastným svetobežníkom, opovrhuje slabými a odsudzuje na záhubu tých, čo sú na pokraji spoločnosti.

Privádza na mizinu zdravotnícke a školské zariadenia, pohŕda kultúrou, financuje propagandu v médiách a svojich dvorných umelcov, necháva živoriť vedecké inštitúcie, nanominuje sa do škôl a z detí chce vychovávať svojich poslušných podriadených. Zosobnením tejto vládnej arogancie – už nielen doma, ale pomaly už v celej Európe – je náš ministerský predseda, ministerský predseda mojich Maďarov.

On je symbolom takého správania, že s partnermi je zbytočné rokovať, no je možné ich urážať, že sa netreba usilovať o spoluprácu, ale o konfrontáciu, že okolo seba treba šíriť nepriateľskú atmosféru. Že by preto, aby sa potom z našich partnerov dali urobiť vinníci, na ktorých sa bude dať ukazovať prstom ako na pôvodcov všetkých problémov, aby sa dali takto vytvoriť bojové podmienky, potom vyhlásiť stav obliehania a napokon sa odvolať na výnimočný stav a pripraviť občanov o slobodu? Lebo toto nebezpečenstvo nám hrozí.

Môžeme sa hanbiť, že máme takého ministerského predsedu. No ešte väčšia je naša hanba za to, že ho nechávame na jeho poste. Vďaka miliónom slobodne odovzdaných hlasov ho naďalej nechávame pri moci. Priznávam to s horkosťou, no toto je dnes skutočné morálne fiasko mojich Maďarov. Vďaka svojej spisovateľskej a občianskej slobode o tom však môžem napísať. Tak toľko stručne o vzťahu literatúry a slobody, v Budapešti a v Bratislave, v októbri 2015.