Otázky, ktoré počas prvej svetovej vojny nastolil v Krvavých sonetoch Pavol Országh Hviezdoslav, žiaľ nezapadajú prachom.
Európa priniesla mnoho príkladov vzájomne podnetného spolunažívania odlišných kultúrnych systémov. To však neznamená, že každá jeho podoba prináša úžitok.
Európa sa s teroristickými činmi stretáva veky. V posledných dvoch desaťročiach nastala kvalitatívna zmena. Tieto akty sa zásadne líšia od minulosti intenzitou, frekvenciou, rozsahom a zameraním prevažne na nezainteresovaných, náhodne kdesi prítomných. Masové vraždenie na mimofrontových územiach prestalo byť výnimočným vybočením z kolobehu, ale začíname si zvykať naň ako na bežnú súčasť nášho života.
Drvivá väčšina aktérov týchto zločinov pochádza z moslimského sveta a odvoláva sa na vieru či, presnejšie, vlastnú príšernú interpretáciu svojej viery. Z toho môžu plynúť zjednodušené závery. Na zmenenú bezpečnostnú klímu vplýva zložitá neradostná kombinácia mnohých faktorov, ktoré samy osebe nepredstavujú priame nebezpečenstvo.
Islam existuje už pol druha tisícročia. Svetovú kultúru obohatil mnohým. Pred tisícročím islamskí učenci oživili grécku antickú filozofiu, na ktorú sme vtedy zabudli. Básnik, polyhistor a poradca islamského vladára v Strednej Ázii Omar Chajjám písal vtipné verše, v ktorých ostrým, no láskavým spôsobom (nie ako karikatúry v časopise Charlie Hebdo) ironizoval mnohé skostnatené zvyky stúpencov Koránu pod Pamírom.
Veľká časť nádherných stavieb v Indii pochádza z moslimskej nadvlády. Dve známe vysoké sochy Budhu stáli v Bamjánskom údolí v strednom Afganistane pokojne aj po deviatom storočí, keď sa tam usadil islam. Nikomu vyše tisíc rokov neprekážali, až sa k moci pod Hindukúšom dostal Taliban. Ich zničenie sa stalo „ideálnym“ štartom na útok na dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001. Čo sa za tie stáročia zmenilo? Korán alebo okolitý svet?
Európa zažila svoje etapy, ku ktorým sa nerada hlási. Tridsaťročná vojna, ktorú rozpútali vládcovia z náboženských a geopolitických príčin pred necelými štyrmi storočiami, ako svedčia dobové texty, zanechala spúšť, za ktorú by sa nemusel hanbiť nejeden hrdlorez z dnešného tzv. islamského štátu. Starý kontinent však prežil osvietenstvo, ktoré oddelilo božie od svetského, a znížilo sa tým riziko zneužívania absolútnej viery na neľudské činy. Aj v súčasnosti sa medzi pôvodnými obyvateľmi Európy koncentruje nenávisť, vybičovaný pohľad na svet a prežívajú fundamentalistické postoje, presvedčenie o jednej, teda svojej pravde. Stačí napríklad analyzovať diskusiu o utečencoch. Ale spory, neraz vybočené z demokratickej tvorivej diskusie do psychickej polarizácie, Európania zvyčajne neriešia tak, ako to zažil cez víkend Paríž.
Islamský svet priniesol veľa osvieteneckých osobností, ale ako celok neprežil osvietenstvo. Nie je kultúrne pripravený na prijatie nášho modelu demokracie. Západné vlády ignorovali túto skutočnosť. Ako diletanti sa usilovali meniť severnú Afriku a Blízky východ na náš obraz, mysliac pritom aj na svoje ego, až vyvolali bumerangový efekt. Pomerne stabilné svetské moderné diktatúry vystriedali nevyspytateľné fanatické náboženské režimy ohrozujúce aj Európanov.
Posledný útok v Paríži dáva ďalšie, neraz ignorované, podnety na premýšľanie o tom, či naše predstavy a kroky sú správne. Veľa krvi na siedmich miestach ukazuje, že mnohí z nás žijú pri pohľade na nás samotných aj na okolité kultúry v ilúziách. Naše kroky sa neopierajú o reálne poznanie, ale často o idealizovanú a ideologizovanú vieru.
Svet aj Európa priniesli mnoho príkladov vzájomne podnetného spolunažívania odlišných kultúrnych systémov. To však neznamená, že každá jeho podoba prináša úžitok. Zle nastavené pravidlá môžu uľahčiť opak. Historické doby sa často pomenúvajú podľa toho, čím obohatili svet, čo sme nové spoznali, postavili a akú kultúru priniesli.
Osud spomínanej dvojice Budhov v Bamjánskom údolí otvorili bránu sochoborcom na Blízkom východe. Ničitelia ľudských životov ničia aj našu historickú pamäť. Keby poznali Chajjámove verše, spálili by aj tie. Ich predstava, že sa vracajú k starým, dobrým časom, je iluzórna, ale tým trpí každý, nielen moslimský fundamentalizmus. Ako raz nazvú súčasnú dobu historici? Islamský štát nič nestavia, iba búra jednu prastarú vzácnu pamiatku za druhou.
Štáty, ktoré sa hlásia aj k iným hodnotám, už mali dávno efektívne zasiahnuť. Ale bránia im v tom vlastné nedostatky, geopolitické a hospodárske záujmy, pomýlená hierarchia hodnôt, dvojaký meter, neochota lídrov priznať si chyby a tiež pocit neomylnosti.