Francúzsko je pritom štátom, v ktorom index sociálnej spravodlivosti, ktorý publikuje OECD, dosahuje pomerne vysoké číslo. Na porovnanie, index pre Francúzsko je 7,25, pre USA 5,70.
A predsa nepochybne jeden z dôvodov, prečo v moslimskej komunite v krajine galského kohúta rastie počet islamistov, ktorí sa nechajú naverbovať tzv. islamským štátom, je ich sociálne vylúčenie, ktoré sa často začína už od raného detstva.
Nemecká kancelárka, Brusel a všetci ostatní zástancovia tvrdej politiky úsporných opatrení by si mali uvedomiť, že ide o omnoho viac, ako iba o rozpočet.
Paríž je pod tlakom Bruselu, aby znižoval štátny deficit, a po tragickom 13. novembri dúfa, že dostane výnimku, aby mohol bojovať proti terorizmu. Najlepšou ochranou pred ním však nie je výnimočný stav ani zvyšovanie počtu policajtov a vojakov v uliciach miest.
To je iba hasením ohňa. Bez riešenia sociálnych koreňov terorizmu sa jednu z jeho hlavných príčin nepodarí eliminovať. Mal by si to uvedomiť i Brusel a nezatvárať oči pred sociálnymi dôsledkami svojej politiky.
Portugalsko, iná obeť Trojky
Francúzsko nebolo podrobované tvrdej ruke Trojky (MMF, EK a ECB), ktorej dôsledky pre spoločnosť boli neraz katastrofálne. Druhým štátom južnej periférie EÚ, ktorý bol nútený po Grécku v roku 2011 prijať záchranný balík za podmienok Trojky, sa stalo Portugalsko. Išlo o ďalší štát, ktorý sa slovami J. G. Henriquesovej ocitol v „Trojkalande“.
Podmienky záchranného balíka pre Portugalsko boli v princípe identické, aké Trojka nadiktovala Grécku. Neprekvapuje preto, že jeho dôsledky pre tento najchudobnejší štát spomedzi „starých“ členov únie boli podobné, aj keď nie natoľko drastické.
Lisabonská vláda socialistu José Sócratesa, ktorá sa dohodla s Trojkou na záchrannom balíku, zaň zaplatila stratou moci. Vystriedala ju koalícia sociálno-demokratickej strany a konzervatívnej Ľudovej strany. (V Portugalsku je sociálno-demokratická strana stredopravou stranou a socialisti umiernenou ľavicou.)
Stredopravá koalícia pristúpila na všetky požiadavky Trojky: na znižovanie miezd vo verejnom sektore, znižovanie dôchodkov, zvyšovanie DPH, zavedenie dodatočnej priamej dane a zaviazala sa privatizovať verejné služby.
Keď Ústavný súd Portugalska v apríli 2013 prvé dve opatrenia vyhlásil za protiústavné, predseda vlády Passos Coelho ostentatívne vyhlásil, že záväzok na znižovanie deficitu dodrží a nariadil drasticky znižovať iné verejné výdavky.
Politika úspor funguje!
S takýmto heslom mal premiér Coelho uspieť vo voľbách. Je pravda, že vlani Portugalsko skončilo program s Trojkou, po trojročnej recesii zaznamenalo mierny rast a poklesla i miera nezamestnanosti. Bez práce je však ešte stále okolo 12 percent práceschopného obyvateľstva, medzi mladými až 30 percent. Každý piaty človek žije na hranici chudoby.
Najkatastrofálnejšie dôsledky sa však prejavujú v emigrácii. Počas trojročného programu Trojky sa z desaťmiliónového národa presťahovalo do zahraničia 485-tisíc Portugalcov. Na rozdiel od emigračnej vlny v 60. rokoch tentoraz do zahraničia odchádzali najmä mladí a vysoko vzdelaní. Cynicky by sme mohli poznamenať, že Portugalsko aspoň nie je lákadlom pre utečencov zo Sýrie alebo subsaharskej Afriky.
Vo voľbách 4. októbra najviac hlasov získala Coelhova strana. Výsledok mu však nestačil na to, aby mal v parlamente väčšinu. Napriek tomu ho prezident Aníbal Cavaco Silva vymenoval za premiéra. Argumentoval, že je potrebná vláda, ktorá má dôveru medzinárodných veriteľov, investorov a finančných trhov.
Jedenásťdňová vláda
Nová menšinová vláda nemala dlhú životnosť. Opozícia – socialisti a sestra Syrizy Ľavý blok, komunisti a zelení sa spojili a získali väčšinu. Dohromady ich dal odpor proti pokračovaniu politiky drastických úspor. Uzavreli dohodu nepodporiť programové vyhlásenie novej vlády. Po jedenástich dňoch menšinová vláda so svojím programom neuspela a padla. Na to, či a kedy vznikne nová vláda socialistu Antonia Costu, si zatiaľ budeme musieť počkať.
Na prekvapujúci vývoj zareagovali trhy i Angela Merkelová. Nikoho neprekvapuje, že nemecká kancelárka, ktorá je zástankyňou „trhovo-konformnej demokracie“ a „trhovej spoločnosti“, zareagovala podobne ako „trhy“. Podľa nej vyhliadky radikálnej vládnej koalície zameranej proti politike úspor sú veľmi negatívne.
Znepokojenie trhov a Merkelovej je pochopiteľné. Ani „Verdun“ Alexisa Tsiprasa neodradil portugalského voliča povedať, čo si myslí. Ako sa zachovajú voliči Španielska v decembri, je pre nich hádankou. Nemecká kancelárka, Brusel a všetci ostatní zástancovia tvrdej politiky úsporných opatrení by si mali uvedomiť, že ide o omnoho viac, ako iba o rozpočet.
O to, kto bude na vrchu: trhy a ich „spravodlivosť“, ktorá produkuje rastúci počet vylúčených a môže byť i živnou pôdou terorizmu, alebo sociálna spravodlivosť, ktorá je zárukou demokracie a bezpečnosti.