Stále nie je jasné, koľko bolo v útokoch zapojených ľudí a kde všade sa teraz skrývajú. Pred každým futbalovým zápasom si hráči aj fanúšikovia uctievajú minútou ticha všetky obete a kapela Eagles of Death Metal už asi nezahrá koncert bez pocitu úzkosti a strachu. Vieme jedno – rozhodne nešlo o posledný teroristický útok v Európe. Najdôležitejšie teraz je, ako na tie z Paríža zareagujeme.
Čo nerobiť?
Nemôžeme sa utiekať k zovšeobecňovaniu a k hádzaniu všetkých do jedného vreca. Honba na čarodejnice v podobe sledovania ľudí na základe viery je nemorálna a neexistuje pre ňu absolútne žiadne ospravedlnenie. Nie každý terorista je moslim a nie každý moslim je terorista. No každý terorista je terorista.
Jediným spôsobom, ako dať teroristom najavo, že nemajú šancu, je ukázať im, že ich plán vyvolať v ľuďoch strach zlyhal.
V prvom rade sa musíme zamerať na ich monitorovanie, skôr než začneme robiť čokoľvek iné. Človeka až mrazí, keď vidí reakcie politických elít na oboch stranách Atlantiku. Zatváranie hraníc, zastavovanie integračných či azylových programov pre ľudí v núdzi, reči o vyčleňovaní či dokonca vyhostení na základe náboženstva pripomínajú počiatok najhorších dekád 20. storočia.
Ľudstvo prešlo útrapami a utláčaním. Malo by byť trochu zhovievavejšie voči ľuďom, ktorí utekajú pred zločincami, ktorých my chceme tak veľmi poraziť, a nie im zatvárať dvere pred nosom.
Nemôžeme rezignovať na hodnoty a zákony, ktoré sme si nastavili. Môžeme polemizovať, do akej miery sú hodnoty slobody, tolerancie a solidarity, a vo všeobecnosti hodnoty ľudskosti, aplikovateľné a pochopiteľné pre všetkých na svete. Nemôžeme však polemizovať o tom, že ide o naše hodnoty a nemienime sa ich vzdať.
Rovnako sa nemôžeme skrývať za vlastné rozhodnutia. Nedá sa tváriť, že sa nás terorizmus netýka a zakrývať našu účasť v rôznych koalíciách a na vojenských misiách a operáciách, ktoré viac či menej prispeli k nestabilite v regióne a tým k vytvoreniu živnej pôdy pre útočiská teroristov.
Ako zareagovať?
Bolo by odvážne radiť teraz politikom, premiérom a prezidentom, ako majú reagovať, ak zabijú tucty občanov ich krajiny. Napriek všetkým svetovým dohodám o kolektívnej obrane a solidarite so spojencami je ťarcha upokojenia a zabezpečenia krajiny na ich pleciach. Po smútku musia prísť na rad činy. Jedným z nich je nájsť konsenzus o tom, že terorizmus je dnes bezpečnostnou prioritou číslo jeden.
Ďalším krokom je vytvorenie medzinárodnej koalície, v ktorej budú zapojené všetky krajiny sveta vrátane tých, ktoré dnes považujeme za nepriateľov. Teroristi sú v tomto zápase väčšie zlo a my musíme voliť spoluprácu s tým menším. Nemôžeme zabúdať na všetky ostatné nevyriešené geopolitické výzvy, ak sa však dohodneme, že terorizmus je svetový problém číslo 1, musíme na chvíľu upustiť od diplomatických nezhôd.
Nesmieme na ne zabudnúť, ale vytváranie podobnej koalície zahŕňa aj to, že si s nimi politici dokážu sadnúť za jeden stôl a dokážu nazvať spojencami krajiny a lídrov, ktorých sme považovali donedávna za nepriateľov.
Ďalší zo spôsobov, ako zareagovať na útoky teroristov, je zvyšovanie informovanosti o tom, čo terorizmus je, akí teroristi sú a ako ich vieme poraziť. Verejnosti treba vysvetliť, že útoky teroristov sú a budú. A dnes hrozí, že sa budú opakovať častejšie. A je pravdepodobné, že sa stanú aj bližšie nášmu regiónu, ako sme ochotní pripustiť. Treba sa však vyvarovať prehnaných reakcií.
Ako reagovať na teroristické útoky nevie asi nikto. Neexistuje všeobecný návod na to, ako sa zbaviť strachu z terorizmu. Jediným spôsobom, ako dať teroristom najavo, že nemajú šancu, je ukázať im, že ich plán vyvolať v ľuďoch strach zlyhal. Napríklad tým, že ľudia budú ďalej chodiť do barov, na futbal a na koncerty. Že sa ich nebudú báť.