Vidieť naživo ukrajinského premiéra je zážitok. Dokonalá dikcia, skvelé vízie a motivačný potenciál. Je zrejmé, prečo bol od počiatku protestov a zmien tým vyvoleným. Vo svojom prejave a kvalite výkonu silne pripomína Baracka Obamu. Problém oboch týchto rétorov však nie v tom, čo hovoria, ale čo nepovedia. Otázka nie je čo prezentujú, ale aký je ich reálny vplyv na stav divadla, ktorého sú tvárou.
Sledovať tieto prejavy, je ako zúčastniť sa na prednáške v hale na Pasienkoch. Motivačný rečník vysvetlí, ako sa stať populárnym a získať v živote úspech. Nie analýzy, ale povrchné reklamné slogany. Realita je niekde inde. Rozpadajúci sa Pax Americana, upadajúca ekonomika, miznúca stredná trieda, koncentrácia moci a bohatstva. Neschopnosť spraviť akýkoľvek krok, ktorý by išiel proti ekonomickým záujmom elít. Herec má hrať a obecenstvo veriť ilúzii chvíle. Chod divadla riadi zvyčajne niekto iný.
Dva roky po Majdane je pre nás Ukrajina mementom, kde by sme boli, keby nedošlo k rozšíreniu únie na východ a ako vyzerá krajina, ktorú ovládlo niekoľko klanov.
Oligarchia v pôvodnom gréckom význame znamenala moc niekoľkých nad všetkými. Thomas Piketty vo svojej vplyvnej knihe Kapitál v dvadsiatom prvom storočí tvrdí, že riziko posunu k oligarchii je skutočné a dáva len málo dôvodov na optimizmus o tom, kam smerujú Spojené štáty. Kritickejší autori tvrdia, že to už dávno nie je o smerovaní, ale o realite. Nech je to, ako chce, to, čo v Amerike trvalo dekády a na Slovensku 20 rokov, prebehlo v Rusku či na Ukrajine v zrýchlenom konaní.
Keď Masaryk zakladal Československú republiku, tak čiastočne znárodnil šľachtu. Vedel, že bez toho by nový systém fungoval len veľmi problematicky. Problém Majdanu a podobných akcií je, že sa na zmenu len hrajú. Netvoria viac ako ventil na vypustenie pary a preskupenie elít. Aby sa reálne mohlo niečo na Ukrajine zmeniť, musela by sa v prvom rade rozbiť ekonomická moc oligarchov. Dosť komplikované, ak sú na konci Majdanu pri moci síce iné tváre, ale rovnaké životopisy.
Keďže nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva je posvätnou kravou kapitalizmu dnešných dní, zostávajú zástupné ciele. Napríklad lustrácie, ruská propaganda alebo univerzálny slogan boja s korupciou. Kde niet vízií, exportujú sa dávno sprofanované univerzálne lieky na všetky ekonomické neduhy sveta – deregulácia a privatizácia. Čo na tom, že sociálny a finančný kapitál na ich ovládnutie majú zas len tí istí domáci vlastníci, ktorých mali „revolúcie“ poslať do minulosti. Žiadny súdny zahraničný investor dnes ukrajinské podniky kupovať nebude.
Ak oranžová revolúcia v roku 2004 ešte skončila v rámci systému, tá spred dvoch rokov rozbila krajinu na kusy a posiela ju v podstate do konkurzu. Západ si vybral svoj herecký ansámbel, ale ani skvelý herec nezachráni zle napísanú hru. Rusko si hrá na strunu národných záujmov a uchmatlo, čo mohlo. Namiesto nadávania na propagandu, možno by sa bolo treba zamyslieť nad tým, že tam, kde nie je pôda, semená nevyklíčia.
Dva roky po Majdane je pre nás Ukrajina mementom minimálne v dvoch smeroch. Kde by sme boli, keby nedošlo k rozšíreniu únie na východ a ako vyzerá krajina, ktorú ovládlo niekoľko klanov. Otázky, ktoré sú aktuálne, čím viac sa projekt únie rozpadáva pod rukami a Slovensko je, parafrázujúc Pickettyho, v riziku posunu k oligarchii. Pesimisti si myslia, že už v nej dávno žijeme.