Odlišným procesom je „evaluácia“ – hodnotenie úrovne napĺňania poslania, na ktoré sa akreditácia vzťahuje. Evaluácia má zmysel iba v dlhodobom horizonte. Optimálnym intervalom by bolo osem až desať rokov. Ak jej výsledky ukážu, že vysoká škola neplní poslanie, na ktoré pri svojom založení získala „kredit“, môže nasledovať postih: varovanie so žiadosťou napraviť nedostatky, ale aj sankcie až po stratu akreditácie.
Dva rozdielne pojmy
To, čo sa pod hlavičkou akreditácie deje u nás a vo svete, sú dva rozdielne pojmy. V zahraničí sa pod tým rozumejú iba žiadosti o akreditovanie novo zakladaných inštitúcií. Tie tým získajú právo otvárať študijné programy podľa svojich predstáv a schopností. U nás vládne nesystémový chaos. Vysoké školy podľa zákona musia žiadať o akreditáciu, resp. reakreditáciu každého nového či inovovaného študijného programu, a to aj napriek tomu, že už predtým získali „kredit“, teda „licenciu“, spravidla „na dobu neurčitú".
Čím menej budeme v akademickom svete hovoriť o akreditáciách, tým lepšie. To však predpokladá ich konsenzuálne, racionálne a efektívne nastavenie.
Z uvedeného vyplýva, že slovenská Akreditačná komisia je vlastne evaluačná komisia a pojmy akreditácia a evaluácia sa v jej činnosti zmätočne miešajú. Jedným z výsledkov evaluácie býva napríklad udelenie práva uchádzať sa o štátne vedeckovýskumné granty a získavať z nich finančné prostriedky. To u nás neplatí, úspešne evaluované súkromné univerzity sa síce môžu o granty VEGA a KEGA uchádzať, peniaze však nedostanú.
Súčasný predseda Akreditačnej komisie prof. Ľubor Fišera v článku Školy nemusia vopred poznať kritériá (Pravda, 29. 11. 2015) označuje transparentnosť a možnosť predikcie v prípade tzv. komplexnej akreditácie za „nezmysel“. Zdá sa, že – v rámci našej zmätočnej zámeny „akreditácie“ za „evaluáciu“ a naopak – si nedostatočne uvedomuje, že jej výsledok rozhoduje o bytí a nebytí študentov, ktorí študujú príslušné programy, a učiteľov, ktorí pôsobia na evaluovanom pracovisku. Práve oni musia presne vedieť, aké požiadavky sa musia naplniť. Len pracovisko, ktoré bude vedieť vopred, čo sa bude hodnotiť a ako, dokáže reálne ovplyvniť výsledky podľa svojich reálnych schopností.
Ide o komplexný proces
Komplexná akreditácia je preto „komplexná“, lebo je zložitá tak ako samotná akademická práca a tvorba. Pestrosť pedagogických, vedeckých a umeleckých disciplín si vyžaduje poznať, akým metrom sa ktorá z nich bude hodnotiť. Adekvátne kritériá, ktoré sú známe vopred, nepožadujeme preto, aby sme sa im účelovo prispôsobovali, ale preto, aby sme mali záruku, že úsilie vedenia školy a jej zamestnancov v hodnotenom období nie je v rozpore s budúcimi očakávaniami Akreditačnej komisie. Je to požiadavka obyčajného „zdravého rozumu“ a základnej etiky.
V šiestom roku už končiacej akreditácie sa zmenil požadovaný počet profesorov a docentov z jedného na troch. Prišlo to bez upozornenia. Ak ich pracovisko nemalo dosť, vôbec to nemuselo súvisieť s absenciou vedy a výskumu na ňom. Mohlo to byť aj preto, že žiadosti jeho pracovníkov o habilitácie a inaugurácie ležia mnoho mesiacov inde. Na pracoviskách, ktoré majú právo ich vykonávať a ktoré ich prerokovanie odkladajú z konkurenčných dôvodov tak dlho, ako sa dá.
Čo káže zdravý rozum
Predseda Akreditačnej komisie tvrdí: „Vo Veľkej Británii nielenže kritériá nezverejňujú, ale naopak, často ich menia, aby sa vysoké školy nesústreďovali len na to, aby plnili stanovené kritériá.“
V štandardnom, eticky zrelom akademickom svete by niečo také bolo absurdné. Jeden z členov našej iniciatívy pracuje na Liverpoolskej univerzite, ďalší sú v pravidelnom styku s britskými školami. Poznať kritériá vopred sa považuje za základ akademickej férovosti, spravodlivosti a džentlmenstva. V Británii dokonca platí, že vzdelávacia a vedecká činnosť sa hodnotia samostatne.
U nás sa vzdelávacia činnosť do evaluácie vôbec nedostala. Nielen zmysel pre fair play, ale aj zdravý rozum kážu mať aspoň orientačnú informáciu, aké pedagogické a vedecké výsledky budeme musieť preukázať. Táto požiadavka je o to akútnejšia, že doterajšie pravidlá sa stanovovali neskoro, na samom konci hodnoteného obdobia.
Keď sa pozrieme späť na výsledky dvoch predchádzajúcich komplexných akreditácií, vidieť, že ani samotný proces akreditácií sa neosvedčil. Málokto má dojem, že sa nimi zvýšila kvalita vysokých škôl a došlo k ich lepšiemu diferencovaniu.
Predstava, že by sme mali rovnako postupovať aj v roku 2019, je priam desivá. Súhlasíme so všetkými, čo hovoria: čím menej budeme v našom akademickom svete hovoriť o akreditáciách, tým lepšie. To však predpokladá ich konsenzuálne, racionálne a efektívne nastavenie. Preto navrhujeme: pozastavme tretie, už bežiace obdobie a pokračujme v ňom, až keď bude zrejmé, čo nás na jeho konci čaká. Dosť bolo účelového a slepého „experimentovania"!