Nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier nedávno cestoval za svojím poľským kolegom, čoskoro zase očakávajú premiérku Beatu Szydlovú v Berlíne. Vždy pritom v prejavoch počujeme o úzkom priateľstve medzi oboma krajinami, ktoré treba udržiavať za každú cenu. Každodenná diplomatická prax však vyzerá inak.
Vývoj nemecko-poľských vzťahov je osudný pre celú Európu. Obidve krajiny sú spojené spoločnou, neraz tragickou históriou.
Nemci patria medzi najvýraznejších kritikov novej poľskej vlády aj predsedu vládnej konzervatívnej strany Právo a Spravodlivosť Jarosława Kaczyńského. A to na bilaterálnej i európskej úrovni.
Preto nemecký veľvyslanec musel ísť vo Varšave na koberec na ministerstvo zahraničných vecí. Antipatia však nie je nová. Vzťahy medzi oboma štátmi sa v poslednom desaťročí už raz priostrili, keď sa v roku 2006 stal Kaczyński premiérom.
Vývoj nemecko-poľských vzťahov je osudný pre celú Európu. Obidve krajiny sú spojené spoločnou, neraz tragickou históriou. V priebehu storočí sa vykryštalizovalo určité pridelenie úloh.
Pritom Nemci bežne vnímajú Poliakov ako svoje obete, a to predovšetkým pre hrôzy nacistického koncentračného tábora Auschwitz pri Osvienčime. Iba občas sa Nemci cítia vďační východným susedom. Stalo sa to v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa začali prejavovať náznaky pádu železnej opony práve v Poľsku.
Spolupráca medzi Nemeckom a Poľskom nikdy nebola ani nebude motorom európskej integrácie. Vzťahy medzi nimi sú však výborným seizmografom toho, v akej miere Európania vedia nájsť vzájomné pochopenie a následne spoločnú reč.
Zmena vládnej moci v Poľsku vyvolala veľkú iritáciu v Berlíne, ktorá sa prejavuje v ustavičnej kritike Varšavy. Poliaci sa v priebehu posledného desaťročia stali neobyčajne sebavedomí. Bývalí premiéri Donald Tusk a Ewa Kopaczová boli vždy považovaní za svetaznalých politikov.
Vedeli komunikovať so západnými partnermi oveľa jemnocitnejšie ako Kaczyński. Ale tiež mali záujem o to, aby Poľsko bolo silné, a ani pod ich vedením sme nezažívali veľa ústretovosti voči príslušníkom národnostných menšín a cudzincom.
Pre Nemecko to neveští nič dobré. Má to viac príčin. Nemci sa ani 70 rokov po druhej svetovej vojne nedokážu vrátiť k rozumnému patriotizmu. Predstavitelia tradičných politických síl napríklad vôbec nevedia reagovať na rastúcu popularitu extrémne pravicovej Alternatívy pre Nemecko.
Nemcov prekvapuje aj trvalý ekonomický rast Poľska, lebo im sa zatiaľ nepodarilo uspokojivo integrovať východné Nemecko do vlastného národného hospodárstva. Okrem toho nie sú zvyknutí na to, že ľudia „z Východu“ vedia vystupovať sebavedome aj preto, lebo zjednotenie bývalých dvoch nemeckých štátov prebehlo tak, že obyvatelia niekdajšej NDR boli odsúdení k pasivite pretrvávajúcej dodnes.
Hlavný dôvod nespokojnosti s vývojom vzájomných vzťahov nájdeme v podnikateľskej sfére. Nemci až nedávno objavili Poľsko ako rozširujúci sa trh konzumentov. Premiérka Szydlová však ohlásila celý rad opatrení, ktorými sa podľa západných podnikateľov pravdepodobne zníži atraktivita jej krajiny pre zahraničných investorov.
Európania, a nielen oni, sú konfrontovaní množstvom neriešených kríz. Medzi ne patrí i zmiznutie tradičných mocenských pomerov. Nemci aj Poliaci to zrejme pochopili, no pokračujú podľa starých schém nedôvery.
Vzájomné obviňovania sú sotva vhodným prostriedkom pre nový politický začiatok Európy. V Berlíne aj vo Varšave zrejme raz prídu na to, ale dovtedy budeme musieť ešte dlhší čas vydržať veľa spochybňovania a nedôverčivosti z jednej i druhej strany.