Nie je to tak dávno, pred štyrmi rokmi, keď v relácii Pod lampou o protestnom hnutí Gorila do debaty z publika skočila ľudskoprávna aktivistka Alena Krempaská: „Bavíme sa o skorumpovanom štáte a o predajných politikoch. Sťažujeme sa, že si nemáme z koho vyberať. Nevyberáme si ale poslancov, vyberáme si firmy či finančné skupiny. Otázkou je iba to, ktorú finančnú skupinu kto bude voliť.“
Bezzubá Gorila dva
Ako to, že si túto otázku vo voľbách 2016 nik kompetentne či nekompetentne nepoložil? Znamená to, že zastarala a moc finančných či nefinančných skupín v tomto štáte upadla? Pravdupovediac, ťažko tomu uveriť. O nich tentoraz nebolo pred voľbami počuť ako vtedy, keď sa prevalila kauza Gorila, ktorá, mimochodom, pomohla strane Smer vyhrať voľby so skóre nad 44 percent. To znamená, že spis Gorila 2 bol v porovnaní s prvým spisom bezzubý.
Každé, a o to viac všeobecné, voľby oligarchov, eufemisticky veľkopodnikateľov, respektíve tiežpodnikateľov mobilizujú. Ak to ešte nestihli urobiť dodnes, zajtra budú klopať na dvere centrál nových parlamentných strán. Budú žiadať kompenzáciu za investíciu do nich a diktovať, čo majú robiť ďalej. Každé volanie po znižovanie dotácií politickým stranám je preto iba škodlivým populizmom. Zväčšuje priestor pre korupciu, otvára dvere pre diktát veľkopodnikateľov a podkopáva i formálnu demokraciu. Dotácie pre politické strany zo štátneho rozpočtu nie sú vyhodené peniaze. Demokracia nebude preto lepšia, že bude lacnejšia.
Zápas o hodnoty
Pokiaľ by sme bavorského premiéra brali doslova, nemuseli by sme mať z výsledkov tohtoročných volieb traumu. Nech by zostavil vládu ktokoľvek, došlo by, možno, iba k akému-takému preskupeniu podnikateľských skupín, ktoré nám budú vládnuť. Ako na Ukrajine, kde hnev proti oligarchom, ktorý vyhnal ľudí na Majdan, dosiahol iba to, že sa posilnila moc jedných na úkor druhých. Ak, pravda, zabudneme na občiansku vojnu, sporadicky hroziaci bankrot štátu a sociálnu biedu, ktorá sa znásobila. Keď Andrej Kiska vyzýval ľudí, aby išli k volebným urnám, tvrdiac, že sú to jedny z najdôležitejších volieb desaťročia, išlo mu asi o to, ako skončiť vládu jednej strany. Kiskova predpoveď sa splnila žalostne inak, ako by sme si to ešte nedávno predstavovali.
Voľby ukázali i vládnej strane, že nestačí byť iba manažérskou stranou, že strana, ktorá chce zostať stálicou, musí mať hodnoty, musí ich obhajovať a presadzovať. Aspoň tri strany sa do Národnej rady totiž prebojovali na hodnotách. Môžu to byť hodnoty zvrátené, ako u prívržencov Kotlebovej strany, alebo ultraliberálne a protibruselské, ako Sulíkovej SAS. Iba tieto dve strany spolu na nich získali viac ako pätinu voličských hlasov.
Položiť si treba otázku: Prečo práve takéto hodnoty? Ak sa viac ako štvrťstoročie nerieši rómska otázka a v periférnych okresoch ani dvoj- či trojnásobná miera nezamestnanosti v porovnaní s národným priemerom, ak sa šíri strach z neexistujúcej invázie moslimov a džihádistov, kto z toho boduje? Ak učiteľ dejepisu istého bratislavského gymnázia pri 70. výročí Povstania v Slovenskom rozhlase vyhlási, že SNP je kontroverznou udalosťou a stalo sa už „hrozne dávno“, netreba sa čudovať, že medzi voličmi ĽSNS je prevaha mladých. Kríza školstva nie je iba finančnou krízou. Má viac rozmerov… Ani zisk SaS u mladých ľudí v štáte, ústava ktorého sa hlási k sociálnemu trhovému hospodárstvu, by sme nemali ignorovať.
Rozhodnú „tí hore“
Napriek výzvam politikov tohtoročná volebná účasť sa s výnimkou roku 1998 a čiastočne roku 2002 v mnohom od iných volieb neodlišovala. Už od roku 2006 sa pohybuje medzi 55 až 60 percentami. Viac ako 40-percentná neúčasť už po štvrté volebné obdobie má za následok, že sa rozhoduje o občanoch bez nich. Príčiny ich volebnej neúčasti môžu byť rozličné. Napríklad v nedostatku „sociálnej energie“ alebo v strate dôvery, že niečo voľbami zmenia.
Nech je príčina akákoľvek, malo by nás to znepokojovať. O to viac, že na voľbách sa často nezúčastnia voliči nižších príjmových skupín. A nie sú to iba bezdomovci. Viaceré štúdie ukázali, že bohatí majú väčšiu politickú váhu – ak už nie moc – ako chudobní. Podľa nich vlády USA oveľa častejšie realizujú preferencie horného decilu príjmového rozdelenia, t. j. horných desať percent ako zvyšných deväťdesiat.
Takéto skúsenosti nie sú neznáme ani u nás. Zloženie novej vlády, pokiaľ sa ju podarí zostaviť, napovie, či sa bude táto skúsenosť opakovať, alebo nie.