Aj pre dlhé roky nezáujmu politikov. Podľa prieskumu z dielne CEPI a agentúry Focus vyplýva, že väčšina občanov (39 %) nemá voči NATO jednoznačne vymedzený postoj. Jasne pozitívnu mienku o našom členstve v aliancii má 30, výrazne negatívnu 20 percent ľudí.
Odporcovia NATO argumentujú tým, že Slovensko sa stáva vojenským cieľom, prípadne že môže byť zatiahnuté do vojny. Až 54 percent ľudí si však myslí, že členstvo v aliancii je dôležité pre našu bezpečnosť. Argumentujú najmä tým, že malá krajina potrebuje spojencov. Hlava v piesku nás pred bezpečnostnými hrozbami naozaj neuchráni a NATO ako najmocnejšie vojenské spoločenstvo v histórii ľudstva dáva aspoň šancu, že sa v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi štátmi dokážeme s nástrahami nebezpečného sveta vyrovnať.
U odporcov tiež rezonuje mýtus, podľa ktorého je aliancia „nástrojom americkej agresívnej politiky“. V tomto prípade ostáva len opakovať fakty: Členské štáty sú v rozhodovaní suverénne (napr. pokiaľ išlo o akcie v Iraku či Líbyi) a v NATO sa politika schvaľuje výlučne jednohlasne. Každý štát má právo veta, prípadne právo sa na spoločnej aktivite nepodieľať.
USA ako náš najväčší spojenec majú veľký vplyv (a o vplyv na rozhodovanie sa koniec koncov usiluje aj Slovensko), ale skúste sa spýtať našich zástupcov v NATO, či ostatní naozaj iba poslúchajú americké príkazy.
Slabú podporu verejnosti možno pripísať aj na vrub politikov, ktorí vytrvalo ponúkajú schizofrenické „my“ (Slovensko) verzus „oni“ (Brusel, NATO), prípadne sa slovu NATO radšej vyhýbajú úplne.
Nie div, že umiestnenie infraštruktúry NATO na území Slovenska je citlivým bodom (iba 36 % opýtaných to podporuje), keď ešte aj zriadenie miniatúrneho styčného tímu (NFIU), ktorý má analyzovať a koordinovať spojeneckú podporu SR v rámci kolektívnej obrany, bolo komunikované príliš potichu.
Cvičný prelet spojeneckého lietadla na východnom Slovensku sa v médiách pre neschopnosť komunikovať vykreslil ako UFO a prejazd americkej jednotky z Česka do Maďarska cez naše územie bol komunikovaný ako marginálna súčasť práve prebiehajúceho slovenského cvičenia. Úlohou politikov je, aby takéto komunikačné šance využili a otvorene vysvetľovali svojim voličom kroky, ktoré robí aliancia a jej členské štáty (vrátane Slovenska). Dobrá správa je, že sa až tak veľmi nemajú čoho báť.
Je pravdou, že jasne prozápadných je iba 23 percent obyvateľov, no zároveň platí, že len 12 percent vidí Slovensko ako súčasť Východu spájaného s Ruskom. S nevyhranenou väčšinou (52 %) sa teda dá a musí diskutovať, keďže práve politický diskurz má veľký dosah na formovanie názorov spoločnosti. Podpora nášho západného civilizačného ukotvenia navyše výrazne rastie u mladej generácie (40 % jasne prozápadných), tento trend sa dá zachytiť.
Táto potreba je urgentná: V parlamente máme stranu, ktorá vo svojom programe tvrdí, že „Presadíme vystúpenie Slovenska zo zločineckého paktu NATO“ alebo „Slovensko postavíme nad diktát Bruselu“. Ak budeme všetci ticho, bude počuť naozaj iba šialencov. Nechávať komunikáciu s verejnosťou v témach obrany a bezpečnosti len na prezidenta by mohlo byť zo strany demokratickej politickej elity síce pohodlné, ale zároveň nezodpovedné a nebezpečné.
Dovolíme teda extrémistom určovať témy a agendu verejnej debaty o životných záujmoch Slovenska? Nájdu sa v demokratických parlamentných stranách lídri, ktorí nebudú ľahostajní voči tejto výzve a zbadajú v komunikácii s verejnosťou príležitosť pomenovať dlhodobé riziká a príležitosti pre celú krajinu? Nájdu sa na Slovensku štátnici, ktorí sa v ťažkých časoch pre celú Európu jasne postavia za to, čo je správne?