Aj keď sa tento problém postupne dostáva do povedomia, ešte stále je miera tolerancie k domácemu násiliu vysoká, vo vidieckych a chudobných komunitách ešte vyššia. Týka sa to aj vylúčených rómskych komunít. Žiaľ, nateraz sa zdá, akoby tento problém ani nemal riešenie.
Tradičnú kultúru Rómov, rovnako ako Slovákov či Maďarov, možno pokladať za patriarchálnu. Od ženy sa očakávalo, že je v područí muža – otca alebo manžela. Výchova dievčat smerovala k starostlivosti o rodinu a poslušnosti voči manželovi.
Ani v minulosti ich nezasvecovali do znalostí tradičného rómskeho remesla: kováčstva, hudobníctva či korytárstva. Ak sa na ňom podieľali, tak iba ako pomocné sily, napr. v kováčskych rodinách pri obsluhe mechov alebo pri predaji výrobkov. Žiaľ, tieto názory pretrvávajú a od dievčat sa neočakáva, že sa budú vzdelávať. Ak rodičia zvažujú, či na stredoškolské štúdium pošlú dcéru alebo syna, rozhodnutie je jednoznačne v prospech chlapca.
Skoré vstupy dievčat do partnerských zväzkov tiež nie sú iba rozhodnutím mladých, ale verejná mienka a tlak na ukotvenie spolužitia s prvým partnerom sú veľmi silné.
S istými formami násilia sa dievčatá stretávajú od kolísky. Podľa etnologických výskumov z polovice 20. storočia existovala v minulosti istá forma spoločenskej kontroly.
Prirodzené autority v komunite mohli násilníka napomenúť, tiež v niektorých komunitách sa vžilo, že nevhodné správanie sa mohlo skritizovať v textoch piesní, ktoré sa potom vo vhodnej chvíli interpretovali. V súčasnosti platí, že to, čo sa deje za dverami rodiny, je výhradne súkromnou záležitosťou. Ženy sú vychované v presvedčení, že právom manžela je použiť fyzické násilie. Nezriedka sa konflikty v partnerskom spolužití riešia bitkou.
Status rómskej ženy vo vylúčených komunitách sa mení až s vekom a počtom vychovaných detí, ale ani to nie je absolútne. Aj staršia žena môže byť atakovaná svojím mužom. Ukazuje sa, že násilie neobchádza ani rómske ženy s vyšším dosiahnutým vzdelaním. Aj ženy, ktoré ukončili stredoškolské či vysokoškolské štúdium, bývajú vystavené násiliu zo strany partnera. Paradoxom je že aj ženy – živiteľky rodín, tie, ktoré prinášajú do domáceho rozpočtu podstatnú časť príjmu, sú konfrontované s domácim násilím.
Šanca riešiť nezhody v manželstve, alebo aj napríklad alkoholizmus partnera rozvodom je ešte stále v rómskych komunitách zriedkavá a rozvedených žien je ako šafranu. Aké sú teda možnosti Rómiek vzoprieť sa domácemu násiliu?
Nedá sa povedať, že by si svoju situáciu neuvedomovali, alebo že by im život v násilí vyhovoval, no šance na zmenu sú mizivé. Ak zvažujú, že by od agresora odišli, narážajú na problém, že nemajú kam ísť. Život mimo komunity neprichádza do úvahy, lebo zdroje na prenájom akéhokoľvek bývania nemajú. Sociálny systém nedisponuje dostatkom ubytovacích kapacít pre ženy s deťmi, ktoré takúto pomoc potrebujú, a už vôbec nie pre ženy z rómskych komunít.
Odísť od agresora v rámci komunity je rovnako nereálny plán. Spravidla sa nedá vrátiť ani k rodičom. Nie je tam dosť miesta, navyše útek od manžela sa pokladá za dôvod hanby pre celú rodinu.
Istou nádejou je práca terénnych sociálnych pracovníkov. Ak tí majú dostatočnú autoritu v komunite a odborné vedomosti, môžu na násilníka pôsobiť. Paralelnou možnosťou je aj podpora ženského hnutia v komunitách, postupného rozvoja sebavedomia žien tak, ako to bolo v západnej Európe v prvej polovici minulého storočia.