Motiváciou môjho názoru má byť vraj príslušnosť k akémusi „záujmovému a lobistickému literárnemu košiaru“. Ten sa má zameriavať na to, aby robil zle členom Spolku slovenských spisovateľov.
Pravda je však menej okázalá a temná a vychádza skôr z vecného pohľadu na celú záležitosť. Na jeho uplatnenie netreba žiadnu príslušnosť k akýmkoľvek „košiarom“. Je totiž zrejmé, že hneď niekoľko momentov v celej situácii pôsobí prinajmenšom neprimerane a nepatrične.
Začnime hneď skutočnosťou, že o pridelení sumy na literárne podujatia rozhodovala komisia, kde nepomernú väčšinu tvorili nie nominanti, ale priamo členovia SSS. Táto komisia následne na niektoré podujatia SSS pridelila neadekvátne vysoké sumy. Takže nie príslušnosť jednotlivých členov komisie k spolku, ale ich rozhodovanie bolo v tomto kontexte problematické.
Pochybnosti o výške pridelenej sumy nakoniec zdieľali i ďalší predstavitelia slovenskej literárnej prevádzky (odkazujem na tomto mieste aj na články Michala Rehúša vo webovom časopise Kloaka, ktorý na uvedené disproporcie upozornil ako prvý).
A potvrdila ich napokon i samotná Rada FPU, ktorá výšku dotácie na svojom mimoriadnom zasadnutí znížila o 10-tisíc eur. A podľa mojej skromnej mienky – i zostávajúca suma je na bežné pomery viac ako štedrá.
Pán Bielik sa ďalej rozhorčuje i nad mojimi pochybnosťami, či je SSS práve tým elementom literárneho života, ktorý má byť „platformou na zjednotenie všetkých spisovateľov“ v boji proti „nevraživosti, rozoštvávaniu, extrémizmu, novým prejavom zhubných ideológií“.
Nie je to príslušnosť k slovenským košiarom, čo niekoľko kilometrov za hranicami (a nielen tam) rozhoduje, ktoré literárne dielo si zaslúži pozornosť čitateľov a vydavateľov.
Tieto rozpaky sú však spôsobené skutočnosťou, že členom predstavenstva SSS je aj šéfredaktor časopisu Kultúra, ktorý v nedávnom čísle privítal zvolenie predstaviteľov týchto síl do parlamentu oslavnými slovami: „A zrazu, z ničoho nič, je v parlamente ten, ktorého dávali roky vláčiť policajtmi po zemi, vykrúcať mu ruky a krvaviť mu tvár.
Zrazu musia počúvať vecné a presné argumenty, prednesené pokojne a s rozvahou. A spočítali si už na prstoch. že je s nimi zle: buď budú hovoriť a konať v mene národa, alebo po nich nezostane ani smrad.“ (Kultúra č. 9/2016, s. 2.)
Tak neviem – nemali by si členovia SSS ujasniť svoje stanoviská skôr, ako vyinkasujú od štátu na svoj boj proti extrémizmu 25-tisíc eur? A ďalej – to naozaj nedokážu členovia SSS zaujať jasný prodemokratický a humanistický postoj bez štátnej dotácie?
Výraznú časť textu pána Bielika tvorí lamento, že sa členovia SSS nedostali na knižný veľtrh do Budapešti. Rovnako sa mu máli počet prekladov diel autorov, ktorí prináležia do ich „košiara“. Nuž, zdá sa, že to nebola príslušnosť k slovenským košiarom, čo niekoľko kilometrov za hranicami (a nielen tam) rozhoduje, ktoré literárne dielo si zaslúži pozornosť čitateľov a vydavateľov.
Čitateľa totiž prestávajú takéto veci zaujímať, „nekádruje“, ale užíva si dobrú literatúru. A ak sa pán Bielik dovoláva hodnotenia recenzentov, ktorí posúdia správnosť výberu do antológií, ale aj výber prekladov pre maďarské publikum, len podotýkam, že v tamojšej tlači sa v tejto súvislosti objavujú veľmi priaznivé, ak nie oslavné recenzie.
Neodpustím si ešte jednu poznámku na záver. V poslednom období sa opakuje situácia, keď ja alebo moji kolegovia – ako osoby zorientované v problematike slovenskej literatúry a kultúry (nakoniec, je to naša profesia) – vyjadríme v týchto veciach verejne svoj názor, začnú oponenti spochybňovať naše odborné kompetencie a obviňovať nás z akýchsi temných konšpirácií.
Takto robí okrem iného pán Bielik z R. Passiu „literárneho vedca“, zo mňa akademické „eso“. Takto sme sa už neraz stali „pseudoodborníkmi“. A takto sa napríklad stane, že podľa zápisnice FPU sa jeden z členov odbornej komisie FPU pre kultúrne podujatia, aktivity a časopisy rozhodne odstúpiť pre „nátlak a nekorektné správanie zo strany žiadateľov“.
Zrejme je to však v našich končinách „duch doby“, ktorý nás raketovou rýchlosťou vracia do nie príliš šťastnej minulosti, kde príslušnosť ku „košiarom“ mala nielen pre spisovateľov rozhodujúci význam.