Kauza slúži ako jasná politická zámienka. Zosadenie Rousseffovej sa preto vníma ako „inštitucionálny puč“, ktorému sa popri pravicových stranách dostalo podpory aj od súdnictva.
Procesu odvolávania predchádzala intenzívna kampaň pravicových médií, ktoré PT obviňovali z korupcie. Strana, ktorá bola hrdá na to, že je iná ako ostatné, sa v uplynulých rokoch začala na ne čiastočne podobať.
Nevyvinula dostatok energie na to, aby tlačila na zmeny v inštitucionálnom systéme, kde sa korupcia hlboko zakorenila. Narazila na odpor svojho hlavného koaličného partnera – centristickej Strany brazílskeho demokratického hnutia (PMDB), ktorá je tiež výrazne poznačená korupčnými škandálmi.
V posledných troch prezidentských voľbách PT získala podporu chudobných vďaka sociálnym programom a zvýšeniu minimálnej mzdy.
Počas procesu odvolávania prezidentky PMDB prešla k pravicovej opozícii, ktorá nikdy neprijala svoju porážku v prezidentských voľbách v roku 2014. Odvolanie je pre ňu spôsob, ako sa stať súčasťou vlády bez ďalších volieb.
Podľa prieskumov verejnej mienky by vo voľbách neobstáli ani viceprezident Michel Temer (PMDB), ktorý prevzal úrad po zosadení Rousseffovej, ani jej hlavný rival v posledných voľbách Aécio Neves.
V posledných troch prezidentských (nie však parlamentných) voľbách PT získala kľúčovú podporu chudobných vďaka sociálnym programom a zvýšeniu minimálnej mzdy. Tento posun vo voličskom správaní je kľúčovým problémom brazílskej pravice. Odkedy sa však zhoršila ekonomická situácia, začali veľké podniky, vyššia stredná trieda a politická pravica agresívne vystupovať proti PT.
Vo finančnom sektore vyvolalo rozhorčenie Rousseffovej rozhodnutie o znížení úrokových sadzieb, ktoré patrili už niekoľko desaťročí medzi najvyššie na svete. Astronomicky vysoké sadzby zaručovali bankám a časti vyššej strednej triedy veľmi vysoké úroky z príjmov. Tie však predstavujú veľkú záťaž pre rozpočet a malé podniky.
Veľkopodnikatelia tak mohli využiť nespokojnosť, ktorá začala bublať pod povrchom. V roku 2013 čelila brazílska vláda obrovským protestom. Tie sa spočiatku vyznačovali širokou sociálnou základňou a zameriavali sa na problémy každodenného života. Verejná infraštruktúra je naozaj nedostatočná. PMDB a pravicová opozícia však zablokovali daňové reformy, ktoré mohli priniesť štátne príjmy na zlepšenie verejnej infraštruktúry.
Protikorupčné a protivládne protesty posledných mesiacov nadobudli jednoznačne charakter vyššej strednej triedy, ktorú rozhorčuje to, že sociálna vzdialenosť k najchudobnejším vrstvám sa zmenšila v dôsledku mierne prerozdeľovacích opatrení posledných rokov. Jej príslušníkom sa nepáči, že sluhom musia vyplácať vyššie minimálne mzdy.
Vo vyšších spoločenských vrstvách preukazujú hlboké opovrhovanie aj černochmi. Vlády PT sa začali týmto problémom vážne zaoberať. Podobne ako v rokoch 1954 a 1964, politická pravica reagovala na otvorenie demokratického systému chudobným spustením destabilizujúcej kampane.
V roku 1954 a ešte agresívnejšie v roku 1964 médiá rozvášnili verejnú mienku, kritizovali korupciu a vyzývali armádu, aby obnovila právo a poriadok. Tentoraz sa zmena vlády presadila bez armády, no s tichým súhlasom súdnictva.
Kabinet nového, nevoleného prezidenta Temera pozostáva výlučne z bielych a bohatých mužov. Ihneď ohlásil tvrdé neoliberálne úsporné politiky. Bude sa usilovať aj o silné spojenectvo s USA – namiesto BRICS-u a latinskoamerických krajín – a o dohodu o voľnom trhu.
V Brazílii však existuje široké spektrum ľavicových síl odhodlané postaviť sa proti novej vláde, ktorá spočíva na pochybných právnych základoch a nemá žiadnu legitimitu.
Rozšírená verzia vychádza na blogu Kritická ekonómia.