Návrat k drsnej normalite

Bezpečné, mierové obdobie v rokoch 1990 až 2013, keď Európa mohla veriť, že vývoj automaticky smeruje k usporiadaniu bez násilia a vojen, sa skončilo a musíme z toho vyvodiť dôsledky.

17.06.2016 08:00
debata (23)

Na východe sa pre západné krajiny črtá zrejme dlhodobá konfrontácia s Ruskom, na juhu je stále nepokojný islamský svet a vnútri Európy rastie teroristická hrozba. Nevieme ani predvídať, aké dôsledky bude mať pre nás zmena etnického zloženia v niektorých západoeurópskych štátoch, rast moci Číny a pod. No násilie a vojenské ohrozenie boli vždy súčasťou ľudskej existencie a každá spoločnosť sa s nimi musela na primeranej úrovni vedieť vyrovnať.

Človek je zo svojej podstaty schopný násilia voči príslušníkom toho istého druhu ako jednotlivec i v skupine. Ono totiž násilie je veľmi výhodné – umožňuje veľmi rýchlo a efektívne získať nejaké hodnoty od iného, ktoré by inak bolo nevyhnutné získavať prácou. Ten, kto tak koná, vlastne získava evolučné výhody. Otázka efektívnosti násilia však hneď vyzerá inak, ak pripustíme, že k tomu sa môžu uchýliť aj ostatní a útočníkovi vzdorovať. V tej chvíli vysoko narastú náklady na agresívny čin a klesá pravdepodobnosť úspechu. Je preto možné, že si potenciálny agresor vopred premyslí, či vôbec násilie použije. A možno dokonca v takej situácii uprednostní iné metódy interakcie – napríklad spoluprácu.

Po čase sa na základe kalkulácií o potenciálnych ziskoch a stratách v danom systéme vytvorí istá rovnováha v zastúpení medzi násilnými a nenásilnými interakciami, ktorá je však dynamická. Znamená to, že z času na čas sa objaví narušiteľ, ktorého je nutné „priviesť k rozumu“ práve odvetným násilím. Taký model sa dá uplatniť aspoň sčasti i na fungovanie medzinárodného systému. Aj keby došlo k uzavretiu skutočne úprimnej dohody medzi všetkými aktérmi o odzbrojení a nepoužití sily, stále existuje možnosť, že niekto v budúcnosti – napr. na základe náhodnej fluktuácie nálad v danom štáte – dospeje k názoru, že je preňho výhodné pôvodnú dohodu porušiť, vybudovať prostriedky násilia a použiť ich voči ostatným štátom. V prípade, že tie sú úplne fyzicky aj mentálne odzbrojené, pôsobí zrazu ako „šťuka medzi kaprami“.

Každý štát preto musí počítať s tým, že ak aj je on naozaj úprimne mierumilovný a výdavky na obranu a udržiavanie armády považuje za zbytočnosť, v medzinárodnom systéme sa zrazu môže objaviť aktér, ktorý takto neuvažuje a je ochotný použiť na presadenie svojich zámerov vojenské prostriedky. Zabrániť mu v tom nemôže len morálne pôsobenie, ale najistejšie je, ak bude vedieť, že jeho prípadný útok narazí na adekvátnu protisilu.

Znamená to, že žiadny štát nesmie ignorovať otázku obrany, pokiaľ chce prežiť. A tiež to, že obdobia vyššej a nižšej úrovne vojenského ohrozenia sa môžu striedať. Každý štát, každé spoločenstvo štátov preto musí udržiavať vlastné obranné kapacity na primeranej úrovni a vedieť ich v prípade potreby rýchlo zvýšiť – a naopak, pretože po pominutí ohrozenia sa dajú prostriedky vynakladané na vojenské účely využiť účelnejšie. Nie je dôvod sa domnievať, že by sa na tejto zákonitosti malo niečo zmeniť len preto, že sa niekomu z morálnych dôvodov nepáči.

Súčasná zmenená medzinárodná situácia teda pre celé západné spoločenstvo kladie nevyhnutnosť, aby sme sa začali znova serióznejšie zaoberať otázkami vlastnej obrany. Medzi ne patrí charakter politického posolstva vysielaného vlastnému obyvateľstvu, navýšenie ekonomických zdrojov vynakladaných na obranu, modernizácia ozbrojených síl, zvyšovanie ich kvalitatívnej i kvantitatívnej úrovne, ľudské a materiálne rezervy pre ozbrojené sily, kooperácia so spojencami, civilná obrana, budovanie vojenských zručností v populácii a tiež odolnosti pred propagandistickým pôsobením. Je zjavné, že to od spoločnosti a jednotlivcov bude vyžadovať určité náklady, úsilie a zmenu priorít, čo sa môže vnímať spočiatku ako veľmi nepríjemné, a prvých, ktorí na túto nevyhnutnosť upozornia, budú považovať za nositeľov zlých správ.

Pozitívnou skutočnosťou je to, že pre členské štáty NATO, vzhľadom na ich veľké ekonomické zdroje, ľudský potenciál (takmer miliarda obyvateľov) a súčasne veľmi nízke výdavky na obranu vzhľadom na HDP a nízky podiel príslušníkov aktívneho vojenského personálu (asi 3,3 milióna) voči celkovému obyvateľstvu, dosiahnutie vo svetovom meradle signifikantného zvýšenia vlastnej vojenskej kapacity nemusí sprevádzať bolestivé úsilie.

Typický menší európsky štát, ktorého ozbrojené sily tvoria asi 0,3 % celkovej populácie, výdavky na obranu asi 1 % HDP a predpokladaný dlhodobý ekonomický rast je okolo 3 %, možno vidieť aj v takom svetle, že vlastne má veľmi vysoké vnútorné rezervy na znásobenie vlastnej vojenskej sily bez toho, že by to jeho obyvatelia museli výrazne pocítiť.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #armáda #obrana #vojna #teroristické útoky