Musíme byť ako národ šialení, doslova šialení, ak povoľujeme imigráciu. Písal sa rok 1968 a poslanec Enoch Powell rekapituloval situáciu, v akej sa podľa neho ocitlo Anglicko. V prieskume verejnej mienky s ním súhlasilo 74 percent respondentov.
Naprieč kontinentom vidíme, ako sa nacionalizmus a xenofóbia stávajú štandardom a silové riešenia normou.
Nič z toho, čo opisoval, sa nesplnilo. Ak niekto nad niekým drží bič, tak sú to majitelia sprivatizovanej krajiny. Ak sa niečo ocitlo v troskách, tak to boli zruinované priemyselné mestá, ktoré sú dodnes mementom triednej vojny Margaret Thatcherovej.
Prekvapujúco vysoká podpora obyvateľov Británie pre odchod z únie nie je iba výsledkom momentálnych nálad či kampane bulvárnych médií. Odráža hlbšie prúdy nespokojnosti, obáv a nesúhlasu. Je však aj výsledkom manipulácie časti politických elít.
Väčšina ľudí je vo svojej podstate konzervatívna. Neradi opúšťame istoty pre holuby na streche. Prečo sa potom významná, ak nie rozhodujúca, časť občanov chystá hlasovať za odchod? Klasická politologická poučka hovorí, že voľby vyhráva stred a operuje sa emóciami a nádejou.
Referendum sa stalo plebiscitom o záchrane. Únia je vykreslená ako neschopná a diktujúca. Migrácia je smrteľný jed, postaviť múr jediné riešenie. Enochov Powellov je dnes na trhu viac ako dosť.
Naprieč kontinentom vidíme, ako sa nacionalizmus a xenofóbia stávajú štandardom a silové riešenia normou. V lepšom prípade je to neschopnosť prísť s alternatívou, v tom horšom ide o presmerovanie rastúcich sociálnych konfliktov v Európe do „bezpečnejších“ vôd. Ako nás však učí história, kto zaseje vietor, búrku bude žať.
Je dosť tých, ktorí sa vezú. Rastie ale počet ľudí, ktorí nedostali na kolotoč lístok. Ľudia s neistou budúcnosťou a miznúcou vierou, že práca a úsilie niekam vedú. Už nechcú čakať. Zmena je aspoň nádej. Ako to v ankete vyjadril jeden Londýnčan, už len to, že ekonomické elity sú za zotrvanie, je podozrivé a treba voliť nie.
Ponúka sa paralela s referendom v Škótsku, kde bolo mnoho voličov viac ako nacionalizmom motivovaných nádejou na sociálnejší a spravodlivejší štát. Na rozdiel od Edinburghu však oba tábory, za aj proti, vedú absolventi tých istých súkromných škôl a elitných klubov, hlásatelia sociálnych škrtov a deštrukcie zamestnaneckých a sociálnych práv.
Ak si odmyslíme účesy, tak nájsť rozdiel medzi Johnsonom a Cameronom si vyžaduje veľké úsilie a Jeremy Corbyn je v tejto hre nanajvýš v pozícii štatistu.
Či už hlasovanie o pár dní dopadne v prospech zotrvania, alebo odchodu, je to indikátor rastúcich sociálnych konfliktov. Otvára otázku, prečo únia ako politický projekt stráca podporu naprieč politickým spektrom. Nie je to len, ako s obľubou prezentuje Brusel, zlým imidžom. Prípadne tým, že sa národné vlády na úniu rady vyhovárajú, pričom zamlčujú jej klady.
Grécka kríza alebo spôsob vyjednávania dohody o voľnom obchode s USA naplno ukazujú, že únia je čoraz viac predĺženou rukou bánk a kapitálu. V tom sa však nelíši od národných štátov, ktoré ju tvoria a ovládajú. Rozpad únie na súťažiace krajiny preto nie je riešením. Bude len prehĺbením vnútorných rozporov systému.
Potrebujeme nádej a alternatívu, kde ekonomika nie je cieľ, ale prostriedok. Kde rast tvorí dane a nie daňové „optimalizácie“. Zatiaľ máme akurát válium v podobe nových dávok militarizmu, nacionalizmu a xenofóbie a falošné predstavy únie ako oslíka, na ktorého naložíme všetky naše hriechy a vyženieme ho do púšte.