Už od vpádu ruských vojsk na ukrajinský polostrov Krym a následne na východ krajiny je vývoj vzťahu medzi rivalmi z obdobia studenej vojny ostro sledovaný samotnou alianciou aj jej členmi. Jedna strana hovorí o vojenskej agresii a nátlaku, druhá sa obhajuje obrannými opatreniami.
Každá strana používa na podporu svojej rétoriky iné zdroje – jedna faktografické údaje a spravodajské informácie, tá druhá ideológiu a demagógiu. Jedna vec však bola známa ešte predtým, než sa hlavy desiatok štátov zapísali vo varšavských hoteloch – NATO je pre Rusko výhodou, či si to je ochotné priznať, alebo nie.
Ako NATO pomáha Rusku?
NATO sa významne zasadilo za stabilitu v krajinách ležiacich na ruských západných hraniciach. Rusko hraničí v rámci aliancie s Estónskom, Lotyšskom, a prostredníctvom Kaliningradu aj s Litvou a Poľskom. Väčšina z týchto krajín bola ešte pred štvrťstoročím pod priamou kontrolou Sovietskeho zväzu.
Keď ruskí predstavitelia hovoria o NATO ako o hrozbe, tak buď nevedia, čo aliancia robí, alebo účelovo klamú domácemu publiku.
Po jeho rozpade a znovunadobudnutí nezávislosti sa im zachcelo slobody, stability a prosperity. Všetky tri pobaltské krajiny preto začiatkom 90. rokov deklarovali záujem zapojiť sa do procesu euroatlantickej integrácie.
Ťažko dnes odhadnúť, čo by sa z nich stalo, ak by nemali za jasný cieľ reformovať svoju ekonomiku, sociálny systém, súdnictvo a iné sektory s vidinou členstva v euroatlantických štruktúrach.
Miesto potenciálne nestabilných nacionalistických bášt s mafiánskym vedením má dnes Rusko za susedov troch zodpovedných, ekonomicky prosperujúcich a stabilných členov NATO a EÚ, ktorí sú viazaní medzinárodnými zmluvami. Všetky krajiny, ktoré chceli a stále chcú vstúpiť do NATO, musia dospieť, zreformovať sa a stať sa transparentnejšími. Len závistlivý tyran hrozí agresiou, keď sa jeho susedovi začne dariť.
Nikto sa v okolí Ruska nezaujíma viac o vyriešenie geopolitických kríz ako členské krajiny NATO. Od demokratických reforiem v krajinách Východného partnerstva cez boj proti terorizmu. Od tréningových jednotiek v Afganistane, Iraku a Jordánsku cez boj proti prevádzačom ľudí v núdzi v Stredozemnom mori. Všetky členské krajiny NATO sú zapojené v globálnej koalícii zameranej na boj proti IS v Iraku aj Sýrii.
Členské krajiny NATO zastavili znižovanie obranných rozpočtov. Zároveň vyvíjajú spôsobilosti, individuálne alebo kolektívne, ktoré im v budúcnosti pomôžu čeliť podobným hrozbám. Dnes ide o ruskú propagandu, no o pár rokov môže ísť o propagandu zo strany Číny.
Rovnako buduje aliancia obranné spôsobilosti proti Iránu alebo iným neštátnym aktérom, ktorí sú zameraní na získanie zbraní hromadného ničenia. V takom prípade bude potrebné v rámci aliancie reagovať čo najskôr. Tento prístup by malo Rusko ako samovysnený garant stability v Európe podporovať všetkými desiatimi.
Dôveruj, až keď preveríš
Rusko to navonok vníma inak. Rétorika vlády a štátnych médií hovorí o provokácii, rozširovanie a samotnú existenciu NATO vníma paradoxne ako hrozbu pre mier a stabilitu v Európe a členské krajiny považuje len za satelity Bruselu a Washingtonu a nie za svojprávne a nezávislé krajiny. NATO vníma tento naratív citlivo a snaží sa naň reagovať.
V rámci transparentnosti bolo na summite vo Varšave potrebné tlmočiť prostredníctvom generálneho tajomníka Jensa Stoltenberga dôvody na posilnenie východnej hranice NATO. Ide predovšetkým o defenzívne kroky ako reakciu na akcie Ruska voči svojim susedom.
Pobaltské krajiny a Poľsko vzhľadom na vojenské vybavenie či historickú skúsenosť majú právo obávať sa prípadného útoku, a preto sa dobrovoľne rozhodli hostiť spojenecké prápory na svojom území. Prevencia je v obrane dôležitá. A napriek tomu, že nikto nechce konflikt vyvolať, krajiny sa cítia bezpečnejšie, keď vidia, že je o ich obranu postarané prostredníctvom spojeneckých záväzkov.
Rada NATO-Rusko, ktorá bola napriek ruskej invázii na Ukrajine komunikačným kanálom medzi dvoma partnermi, zasadne tento týždeň v Bruseli. Predíde sa tak nejasnostiam o odkaze Varšavského summitu a zároveň je to jasný signál, že aliancii záleží na transparentných vzťahoch v rámci uisťovacích postupov voči Rusku.
Preto NATO neprestane pozývať ruských pozorovateľov na svoje cvičenia. Preto partneri usporiadali stretnutie mimo dní summitu, aby nestratilo na dôležitosti a neostalo v tieni mediálne možno lákavejšieho summitu.
Ťažko očakávať, že podobné kroky obmäkčia ruské srdcia. Jedna vec je však jasná. Keď ruskí predstavitelia hovoria o NATO ako o hrozbe, tak buď nevedia, čo aliancia robí, alebo účelovo klamú domácemu publiku. Po viac ako dvadsiatich rokoch pri partnerskom stole je pravdepodobnejšia druhá možnosť.