Teda aspoň to, čo si pod pojmom sloboda a demokracia predstavujeme. Opozícia, ktorá, mimochodom, doteraz žiadnu kauzu nedokázala dotiahnuť do konca, rozpútala v parlamente protikaliňákovskú a protificovskú kampaň s nekultúrnosťou jej vlastnou, a otvorila stavidlá davu, ktorý zaplavil okolie obytného komplexu Bonaparte a neskôr sa prelial aj mimo Bratislavy. Začali demonštrovať neofašisti aj antifašisti, pridali sa učitelia.
Ak si v tejto chvíli myslíte, že veci zľahčujem alebo bagatelizujem, chcem vás vyviesť z omylu. Kým v školstve a zdravotníctve sa problémy vŕšili už za predchádzajúcich vlád, ktoré ich iba hrnuli pred sebou, v prípade „kauzy“ Kaliňák a Fico ctím predovšetkým prezumpciu neviny. Pritom si, samozrejme, tiež myslím svoje o tom, či čelní predstavitelia sociálnej demokracie museli a musia tak okato demonštrovať svoju nenásytnosť.
Možno som v tejto chvíli skutočne naivný, keď predpokladám, že veci sa napokon vyšetria a vyriešia zákonnou cestou. V týchto a v nasledujúcich dňoch však sedíme v predsedníckych kreslách Rady EÚ, a to v čase, ktorý je skutočne mimoriadne náročný a vyžaduje si plné sústredenie, obozretnosť a diplomaciu. Pouliční krikľúni a parlamentní klauni na to skutočne nepripravujú vhodnú a priaznivú atmosféru. Alebo im ide práve o to, aby sme sa v očiach Európy zdiskreditovali?
Ak je to naozaj tak, ak si chceme aj naďalej naplno užívať to, čo pokladáme za demokratické výdobytky, ak i naďalej nemienime pozerať napravo či naľavo, môžem ponúknuť skromnú pomoc, aby sme mali v uliciach vždy proti čomu protestovať. Pred viacerými rokmi zložili Jiří Šlitr a Jiří Suchý, vedúca dvojica z pražského divadla Semafor, pieseň s príznačným názvom Proti všem. Tam nájdeme množstvo námetov, ktoré nám vydržia možno až do skončenia nášho predsedníctva v Rade EÚ. Spieva sa tam okrem iného: „…proti pánům, proti pannám, proti plánům, proti stranám, proti prachu, proti blátu, proti strachu, proti státu,… proti hromu, proti bleše, proti tomu, kdo se češe…“