Nový poriadok na starom kontinente

V českom nakladateľstve Libri prednedávnom vyšiel preklad knihy Philippa Thera Nový pořádek na starém kontinentě, s podtitulkom Příběh neoliberální Evropy. Je to knižka, ktorá môže zaujať všetkých, čo chcú hlbšie pochopiť transformačný proces v európskych postkomunistických štátoch. Pochopiť, ako ho formovala neoliberálna ideológia a ako sa tento proces odrazil na západoeurópskych demokraciách.

21.07.2016 17:00
debata

Philipp Ther je profesorom Inštitútu východoeurópskych dejín na Viedenskej univerzite. Za svoju knižku získal na Lipskom knižnom veľtrhu v roku 2015 cenu za literatúru faktu a esejistiku. Iste k tomu prispelo i to, že je to pravdepodobne prvá práca, ktorá sa podujala podrobnejšie analyzovať transformačný proces a jeho dôsledky i na niektoré stredoeurópske metropoly (Berlín, Varšava, Praha, Budapešť).

Je to nepochybne unikátny prístup z viacerých hľadísk. Dodnes chýba analýza transformačného procesu na lokálnej i odvetvovej, prípadne podnikovej úrovni. Okrem toho analýza tohto druhu je zložitá preto, že dostupnosť informácií, na­príklad štatistických dát z toho obdobia, o ktoré by sa bolo možné opierať, je značne limitovaná. Napriek rizikám, ktoré sú s tým spojené, profesor Ther upozornil na smer skúmania, ktorý nie je dostatočne rozvinutý, či úplne absentuje.

Ideológiou transformácie bol neoliberalizmus

Značná časť literatúry, ktorá sa zaoberala transformačnými procesmi v postkomunis­tických štátoch, sa sústreďovala na čiastkové otázky ako napríklad na reštrukturalizáciu bankového sektora, na makroekonomickú stabilizáciu, na privatizáciu a pod. Jej autormi boli neraz aktéri tohto procesu, napríklad Grzegorz Kołodko v Poľsku, podpredseda vlády a minister financií Poľskej republiky v rokoch 2002 – 2003 (From Shock to Therapy. The Political Economy of Postsocialist Transformation, Oxford University Press 2000), Tomáš Ježek, od roku 1992 do roku 1994 predseda výkonného výboru Fondu národného majetku ČR a v rokoch 1998 – 2002 člen prezídia Komisie pre cenné papiere  v Česku, ktorý „podal svedectvo“ o českej privatizácii v rokoch 1990 až 1997 v knižke Zrození ze skoumavky (Prostor, 2007).

Iba neskôr sa začali analyzovať ideové a ideologické korene transformácie. Prelomovým v analýze transformačného procesu bolo poznanie, že hlavnou ideológiou ekonomickej transformácie bola neoliberálna ideológia a ekonomický model, ktorý z nej vychádzal. Autori Dorothee Bohleová a Béla Greskovits v knihe Kapitalistická diverzita na periférii Európy (Capitalist Diversity on Europe's Periphery, Ithaca: Cornell University Press, 2012) klasifikovali modely transformácie ako neoliberálny kapitalistický model (v pobaltských štátoch), tzv. zakotvený neoliberalizmus (v štátoch V4) a korporativistický model (v Slovinsku). Rozdiely v transformačnom scenári prvých dvoch skupín neboli natoľko dôležité. Neplatí to o Slovinsku, ktoré na začiatku transformačného procesu nebolo odkázané na finančnú pomoc medzinárodných finančných inštitúcií v takom rozsahu ako iné postkomunistické štáty, malo určité skúsenosti s trhom a disponovalo odborníkmi takého kalibru ako napríklad Jože Mencinger. Rovnaké predpoklady neboli splnené v iných postkomunistických štátoch.

Philipp Ther: Nový pořádek na starém... Foto: Libri, Praha 2016
Nový pořádek na starém kontinentě Philipp Ther: Nový pořádek na starém kontinentě/ Příběh neoliberální Evropy

Pre transformačný proces v postkomunis­tických štátoch bolo kľúčové to, že neoliberálna ideológia sa stala základom ekonomickej doktríny Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Dominoval v nich vplyv najsilnejšieho akcionára – USA, štátu, ktorý politiky založené na neoliberalizme realizoval od nástupu prezidenta Ronalda Reagana a v ktorých v princípe pokračovali i jeho nasledovníci s malými rozdielmi bez ohľadu na to, či boli predstaviteľmi Demokratickej alebo Republikánskej strany. Začiatok transformačných procesov v postkomunis­tických štátoch spadá do prvej administratívy Billa Clintona a bol politikou tejto administratívy značne predurčený.

Medzinárodné finančné inštitúcie zohrali v prvých etapách transformačného procesu vo väčšine postkomunistických štátov rozhodujúcu úlohu. Škoda, že sa autor úlohou MMF a Svetovej banky ako „dvojjediného“ rozhodujúceho manažéra transformácie v jej prvých etapách podrobnejšie nezaoberal a že podrobnejšie nevysvetlil úlohu Európskej komisie, prípadne Európskej únie v prvých a neskorších fázach transformácie, keď sa stredoeurópske postkomunistické štáty začali pripravovať na pristúpenie do EÚ.

O nástupe neoliberalizmu

Philipp Ther vo svojej knihe upozorňuje na príčiny postupného prenikania neoliberálnej ideológie do politiky vlád západnej Európy. V úvode podáva krátku históriu neoliberalizmu ako ideológie, ktorej praktický návod na politiky je známy pod názvom Washingtonský konsenzus.

Washingtonský konsenzus a jeho hlavné piliere, liberalizácia a deregulácia, privatizácia a makroekonomická stabilizácia boli nielen návodom pre niektoré latinskoamerické štáty, ktoré sa dostali do ťažkostí, ale stali sa i predlohou pre tzv. transformačný blueprint, ktorý sa realizoval v prevažnej väčšine postkomunistických štátov. Tzv. Balcerowiczova, resp. Klausova reforma boli koncepty, ktoré vychádzali z tejto jednotnej predlohy. K prvým poradcom v Poľsku, Estónsku, ale aj v Ruskej federácii patril Jeffrey Sachs, americký ekonóm známy v tom čase z presadzovania politiky Washingtonského konsenzu v Bolívii, kde úspešne potlačil hyperinfláciu, ale s drastickými sociálnymi dôsledkami.

Je známe, že politicko-filozofické idey neoliberalizmu rakúskej školy sa nedokázali presadiť do reálnej politiky až do konca 70. rokov 20. storočia do nástupu Margaret Thatcherovej v Spojenom kráľovstve a Reagana v USA. Ich prenikanie do politiky západoeurópskych štátov bolo iba postupné. Autor však poznamenáva, že: „na prelome tisícročia medzinárodná hegemónia neoliberalizmu bola taká silná ako nikdy predtým“.

Revolúcia, alebo prevrat?

Profesor Ther upozorňuje na rozdielnu interpretáciu zmeny režimu v roku 1989: bola to revolúcia, alebo prevrat? Autor sa nazdáva, že vhodnejšie je použiť termín v českom preklade „vyjednaná revoluce“. Má znamenať, že zmena moci vychádzala z obojstrannej vôle rokovať: starých predstaviteľov moci s predstaviteľmi rodiacej sa novej moci. Túto ochotu reprezentovali okrúhle stoly v prvých dňoch a týždňoch po politických zmenách.

Autor identifikoval šesť faktorov pádu režimu, resp. revolúcie: dominový efekt vo východnom bloku; zrútenie režimu v dôsledku reformnej politiky Michaila Gorbačova; mobilizáciu más; ekonomické zaostávanie a ekonómiu nedostatku; úlohu médií a nacionalizmus. Medzi nimi neuvádza úlohu disidentov – podľa jeho názoru disidenti väčšiu úlohu pri páde režimu nezohrali.

Ešte dôležitejšie ako toto rozlíšenie je kritika interpretácie politických zmien v postkomunis­tických štátoch zo strany amerických konzervatívcov. Podľa nich boj medzi kapitalizmom a socializmom sa skončil víťazstvom kapitalizmu: nezlyhal komunizmus, ale socializmus. Na základe toho vznikla téza o konci dejín Francisa Fukuyamu. To, že autor na túto zdanlivo nepodstatnú a ľahko prehliadnuteľnú odchýlku poukazuje, možno chápať ako jeho osobné posolstvo.

Politické zmeny v roku 1989 naštartovali proces, ktorý pre prevažnú časť európskych postkomunistických štátov vrcholil vstupom do EÚ. Autor analyzuje vzťah starých členských štátov k novým členským štátom, ktorý bol a je poznačený strachom z masovej migrácie. Pre tieto členské štáty bol hlavným strašiakom „Polish Plumber“ (poľský inštalatér) a rast nezamestnanosti domácich uchádzačov, spôsobený masovou migráciou za prácou z nových členských štátov.

Škoda, že si autor pri analýze migrácie za prácou z nových demokracií do starých demokracií všíma iba dopad na prijímacie štáty, a nie aj na vysielajúce štáty. Štáty pôvodu si na jednej strane odchodom väčšinou mladých vzdelaných ľudí znižovali mieru nezamestnanosti, na druhej strane prichádzali o kvalifikovanú pracovnú silu, o odvody a dane, ktoré by títo ľudia v prípade ich zamestnanosti doma platili do štátneho rozpočtu a do sociálnej a zdravotnej poisťovne a zabezpečovali by i budúci rozvoj domovských štátov.

Postkomunistická transformácia a Západ

U východoeurópskeho čitateľa vzbudzuje osobitný záujem analýza dôsledkov transformácie pre západnú demokraciu, ktoré autor označuje v českom preklade pojmom „spolutransfor­mácia“. Neoliberálna transformácia sa začala vo Veľkej Británii koncom 70. rokov, ale západoeurópske štáty kontinentálnej Európy jej spočiatku odolávali. S nástupom globalizácie sa začali neoliberálne politiky krok za krokom presadzovať i tu. Inými slovami, aj západná Európa začala svoju neoliberálnu transformáciu.

„Nákaza“, šíriaca sa z transformujúcich sa postkomunistických štátov neoliberálne východiská politiky v tzv. starých štátoch EÚ ešte viac posilňovala. Niektoré politiky z východoeurópskych štátov sa začali presadzovať i na Západe. Západná Európa sa pod vplyvom nastavenia východných politík napríklad poddala súťaži ku dnu.

Autor uvádza príklady dôsledkov tejto nákazy na neoliberálny volebný program CDU/CDS v roku 2005 a snahu ich ekonomického guru Paula Kirchhofa, ktorý chcel presadiť rovnú daň podľa vzoru rovnej dane napríklad v Slovenskej republike a pobaltských štátoch; na okresávanie sociálneho štátu a pod. Ilustruje, ako reformy dôchodkového systému (zavedenie II. dôchodkového piliera založeného na súkromnom sporení) v transformujúcich sa štátoch inšpirovali i švédsky dôchodkový systém a  vznik kapitálového penzijného systému (Riester-Rente) v Nemecku. Iné reformy sociálneho štátu sa nepochybne odrazili Agende 2010 Gerharda Schrödera a v rétorike, ktorá ju sprevádzala. Udomácnil sa antipolitický argument „Reformy sú nevyhnutné“, „Neexistuje iná alternatíva“ – v anglickej skratke TINA (Thatcherovej obľúbená veta „There is no alternative“ – poz. red.) a pod.

Profesor Philipp Ther vysvetľuje, ako pád reálneho socializmu a neoliberálny scenár transformácie zmenili i západné stredoľavé strany. Neoliberalizmus si osvojila i Sociálnodemo­kratická strana Nemecka (SPD) pod vedením Schrödera, nehovoriac o britskej New Labour, ktorej líder Tony Blair si osvojil hlavné princípy thatcherizmu. Nenadarmo ho pokladali za najlepšieho žiaka Thatcherovej. Neoliberálnemu prúdu sa nevyhlo ani Francúzsko. Najrozsiahlejšia privatizácia vo Francúzsku napríklad prebehla za socialistického premiéra Lionela Jospina.

EÚ ako neoliberálny projekt?

Nezdieľam autorovo presvedčenie, že „EÚ nie je agentúrou neoliberalizmu a od roku 2004 zmiernila v nových členských štátoch sociálne a regionálne rozdiely“. Nepolemizujem s druhou časťou vety, ale mám pochybnosti o pravdivosti prvej časti. V prvých etapách transformácie postkomunistických štátov EÚ podporovala neoliberálny transformačný scenár MMF a Svetovej banky a iba v procese prípravy na vstup do EÚ sa jej pôsobenie na kandidátske štáty stalo komplexnejšie. Nové členské štáty sa stali čistými príjemcami európskych fondov, ktoré by mali pomôcť urýchliť konvergenčný proces a zmenšiť rozdiely medzi nimi a tzv. starými členskými štátmi, ale niektoré politiky EÚ, naopak, proces konvergencie nielen brzdia, no i blokujú.

Otázka preto stojí oveľa zásadnejšie. Do akej miery bola, resp. je EÚ poznačená neoliberálnou ideológiou a ako sa táto ideológia odráža na jej politikách? Autor pripúšťa, že neoliberalizmu podľahol i predseda Európskej komisie, socialista Jacques Delors, ktorý bol v tejto funkcii jedno celé desaťročie (1985–1995), a to napriek tomu, že jeho pôvodným zámerom bolo presadiť „európsky model spoločnosti“ so sociálnym rozmerom.

Za začiatok neoliberálnej transformácie v EÚ sa pokladá The Single European Act (1987), ktorý bol základom pre vznik jednotného európskeho trhu. Je otázne, či s týmto názorom možno súhlasiť bez výhrad. Isté však je, že v nasledujúcich rokoch mnohé politiky EÚ nadobudli viaceré črty neoliberálnych politík: napr. zavedenie trhovej súťaže do sektora verejných služieb a politiky, smerujúce k privatizáci­i služieb vo verejnom záujme; sprísnenie Paktu stability a rastu a fiškálna zmluva; postavenie a ciele Európskej centrálnej banky a pod. V ostatných rokoch možno uviesť napríklad politiku úsporných opatrení v Grécku, prípadne export neoliberálneho modelu do Grécka (najnovšie na Ukrajinu); tlak na tzv. štrukturálne reformy, ktoré v prevažnej miere znamenajú reformu trhu práce, t. j. pokles ochrany zamestnancov a pod.

Je napríkld otázne, či Transatlantická zmluva o obchode a partnerstve (TTIP) nenaštartuje novú etapu regulačného dumpingu alebo novú etapu divergentného vývoja členských štátov európskej dvadsaťsedmičky. Liberalizácia obchodu má vždy rozdielne dopady na štáty, resp. na rôznych hráčov vnútri štátov. Európsky voľný trh v minulosti nevylučoval zasahovanie štátu do ekonomiky so zámerom udržať sociálny mier. Negatívne dopady sa aspoň čiastočne kompenzovali zo zdrojov EÚ (napr. zo štrukturálnych fondov). O osobitnom kompenzačnom mechanizme pre tých, ktorí na transatlantickú liberalizáciu doplatia, sa však ani neuvažuje.

Ťažšie preto možno súhlasiť s autorovým názorom, že „neoliberalizmus je za svojím zenitom“ v západnej či strednej a vo východnej Európe. Vypuknutím finančnej a ekonomickej krízy sa na Západe stal dočasne objektom tvrdej kritiky, no v postkomunis­tických štátoch neprestal dominovať ani v diskurze a nie je za svojím zenitom ani v politikách EÚ a ani v národných politikách.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #postkomunizmus #Nový pořádek na starém kontinentě #neoliberálna ideológia