V tejto súvislosti je otvorených viacero otázok. Napríklad prečo sa puč udial takým diletantským spôsobom. Veď nemal zásadnú podporu vrchného velenia armády ani podporu zvonka. Práve tieto dva články mali kľúčový význam pre úspech minulých prevratov. Je dosť zvláštne, že zadržanie členov vlády nepatrilo medzi priority pučistov. Nie je jasné ani politické pozadie. Vláda ihneď vyhlásila, že za pučom stojí Gülenovo spoločenstvo, akési islamské Opus Dei. Ide o úzko previazanú organizáciu, ktorá sa (navonok) venuje vzdelávacím činnostiam a usilovala sa o umiestnenie svojich ľudí do kľúčových pozícií. Toto spoločenstvo má s Erdoğanom spoločné konzervatívno-náboženské a propodnikateľské postoje, veď spolu budovali AKP, má však jasnú proamerickú orientáciu.
Spoločenstvo vytvorilo akýsi „štát v štáte“ a údajne zohrávalo kľúčovú úlohu v očistení armády od kemalistických kádrov. V roku 2013 sa medové týždne zmenili na konkurenciu a konflikt. V decembri 2013 začali členovia súdnictva vyšetrovať korupčné škandály, pričom sa dostali až k najbližším Erdoğanovým kruhom. Fethullah Gülen, vedúci Gülenovho spoločenstva, ktorý žije v USA, popiera akúkoľvek účasť na nevydarenom puči.
Všetky parlamentné strany puč odsúdili. Erdoğan sa poďakoval ultranacionalistickej MHP a centristickaj CHP za ich podporu, nie však kurdskej ľavicovej HDP, ktorú vláda počas uplynulého roka systematicky zastrašovala. Väčšina poslancov za HDP čelí stíhaniu po tom, čo im nedávno odňali parlamentnú imunitu. Vláda tak nevyužila príležitosť na zmierlivé gestá a zmiernenie obrovského politického napätia v krajine. Opozičné sociálne hnutia jednoznačne odsúdili prevrat, zároveň však sformulovali svoje požiadavky.
Prvé kroky vlády naznačujú ďalšie sprísnenie režimu a prevzatie úplnej kontroly nad štátnym aparátom. Priestor je takmer uvoľnený na prechod na silný prezidentský režim, ktorý bol predmetom spochybňovania a ktorý zatiaľ nezískal dostatočnú väčšinu v parlamente. Po nevydarenom prevrate možno pozorovať ďalšie zbližovanie medzi národne a nábožensky orientovanou AKP a MHP. Politika ich vzájomného zbližovania presadzovaná generálnym sekretárom MHP Devletom Bahçelim sa nezaobišla bez námietok a vnútrostraníckeho konfliktu v MHP, čo sa však teší plnej podpore štátneho aparátu. Spojenectvo medzi AKP a MHP by mohlo minimálne vydláždiť cestu referendu o zavedení ultraprezidentského režimu v Turecku.
Vláda pristúpila k masovému zatýkaniu a odvolávaniu ľudí z verejnej služby. Iba počas dvoch dní bolo zatknutých 7 543 osôb. Zatýkanie sa zameralo najmä na bezpečnostný aparát a súdnictvo. Týkalo sa nielen vysokopostavených armádnych činiteľov, ale aj vysokopostavených členov súdnictva vrátane ústavného súdu a Vysokej rady sudcov a prokurátorov.
Vláda okrem toho iniciovala rozsiahle čistky vo verejnej službe. Spočiatku sa týkali najmä polície a súdnictva, odvolávanie sa však rýchlo rozšírilo aj do ďalších oblastí, nevyhlo sa ani školstvu. Len v pôsobnosti ministerstva vnútra bolo za dva dni suspendovaných 8 777 osôb. Takmer pätina sudcov bola zosadená. Zdá sa, že zatýkanie a prepúšťanie bolo veľmi dobre pripravené. Pokiaľ ide o sudcov, týka sa to nielen osôb blízkych Gülenovmu spoločenstvu, ale aj tých, čo boli vo svojich rozhodnutiach považovaní za príliš nezávislých. Časť z nich sa ešte stále pridržiavala zásad právneho štátu. Niektoré rozhodnutia ohľadom politických káuz sa vládnej strane nepáčili. Súdnictvo sa má podriadiť úplnej kontrole vládnej strany, rovnako ako mnohé ďalšie oblasti tureckého štátu.
Už v uplynulých mesiacoch vláda spustila represívnu kampaň proti iným profesijným skupinám, najmä v intelektuálnych kruhoch. Viacero procesov s novinármi sa stalo predmetom rozsiahlej medializácie. Akademici, ktorí podpísali deklaráciu za mier a hľadanie politického riešenia tzv. kurdskej otázky, čelili prepúšťaniu, disciplinárnym konaniam a súdnym vyšetrovaniam. Stali sa predmetom očierňovania v provládnych novinách a na sociálnych sieťach.
AKP vyzývala svojich členov počas nevydareného prevratu i po ňom, aby vyšli do ulíc. Na niektorých miestach protestujúci rýchlo odvrátili pozornosť od pučistov smerom k iným „nepriateľom“, ako sú Kurdi či náboženská menšina alavitov.
Európska únia vyjadrila znepokojenie ohľadom poprevratových represií, inak však stojí za svojím „strategickým spojencom“ na Bospore. Jej voľba medzi tzv. stabilitou a demokraciou nemohla byť jasnejšia.