Detaily staronového plánu ešte nepoznáme. Možno však dúfať, že návrh má zámer zvýšiť kvalitu akademického „kňazstva“. Dajme tomu, že tento dobrý úmysel sa nateraz skrýva za lacnou stravou pre novinárov o uľahčení „transferu expertov z praxe do výučby“. Je možné si predstaviť dvojnásobného postdoktoranda z cudziny, ktorý príde na miesto docenta domov a vyhne sa nedôstojnej procedúre dokazovania svojich kvalít pred komisiou, z ktorej väčšina otitulovaných členov pravdepodobne kvality takéhoto uchádzača nedosahuje. Dosiaľ mohol takýto človek – hoci by mal aj dve monografie vo svetových vydavateľstvách – začínať iba ako odborný asistent.
Len ťažko sa však dá predstaviť, ako by na miesta profesorov nastúpilo väčšie množstvo ľudí „z praxe“, ak sa vedeckej práci – teda publikovaniu monografií a článkov v časopisoch a získavaniu vedeckých grantov – predtým nevenovali. Iste by však bolo fajn, ak by praktici mohli voľnejšie vstupovať do vyučovania na úrovni lektorov, prípadne sa zapájali do vedeckých grantov alebo by spolugarantovali odbory a pod. Najväčší problém však u nás je, či opäť nevytvoríme systém, v ktorom sa budú obchádzať prijaté pravidlá.
Pravdu majú totiž aj tí, čo vravia, že súčasný systém už má mechanizmy, ako zvyšovať kvalitu, len ich akademická „šľachta“ s politikmi tradične láme na kolene. Čo je kvalita, je už dnes našťastie všetkým príčetným jasné, i keď prax to nie vždy potvrdzuje. Profesorom či docentom sa v civilizovanej krajine nemôže stať niekto, o kom citačné databázy netušia, kto nepublikuje v medzinárodných časopisoch či kto nevydá serióznu monografiu.
Pozor, sem nepatria monografie z Brna, Krakova či z Békéscsaby, pokútne vydané pre potreby vysvätenia profesorov či financovania za vedecký výkon na tom-ktorom „vysokoškolskom učilišti“. Najväčšia a najstaršia slovenská univerzita napríklad tiež rozoznáva takéto paškvily na úrovni monografií z Routledge či Harvard University Press! Áno, existujú ešte i u nás otitulovaní osvetovo-kultúrni činovníci, ktorí sa nazdávajú, že veda sa delí na slovenskú a medzinárodnú, nie na kvalitnú a obskúrnu. Opäť majú pravdu aj tí, čo tvrdia, že školy sú systémom tlačené do svätenia nekvalitných docentov a profesorov.
Tento tlak by mohol ustať, ak by vznikli funkčné miesta, ktorých sa úroveň bude garantovať a financovať centrálne. Zamedzilo by sa osobným lokálnym animozitám či feudálno-korporátnej móde, že osem či deväť profesorov si v členskej krajine EÚ určí, kto bude „biskupom“ a nikto cudzí (rozumej ani keby bol z Oxfordu či London School of Economics) im do toho, čo na Slovensku definuje kritériá ich disciplíny, nemá čo hovoriť!
Určite by takýto návrh bolo treba zavádzať postupne, aby sa s ním pracoviská mohli zžiť. Cieľom by tiež nemalo byť nasilu likvidovať „vysokoškolské učilištia“, skôr garantovať ich zaradenie sa na primeranej úrovni. Napríklad ponechanie poskytovania bakalárskeho stupňa, no redukovanie poskytovania doktorátov či docentúr, ktoré sú dnes otázkou prežitia každého pracoviska, keď si každé chce vychovať vlastnú šľachtu.
Treba však dbať aj na to, aby formálne vojenské frčky tým pánom profesorom a paniam profesorkám, ktorých „svetové vedecké“ výsledky komunita dobre pozná, symbolicky zostali, aby sa im v posthabsburskom mäsiarstve či v bratislavskej kaviarni nebodaj ostatní nesmiali.