Sankcie prvotne zaviedla EÚ v júli 2014 s cieľom prinútiť Moskvu, aby prerušila svoje nelegálne aktivity na Ukrajine a začala rešpektovať medzinárodné právo. Pre takú silnú ekonomiku, akou je EÚ, predstavujú ekonomické sankcie jeden z takzvaných soft power nástrojov na dosiahnutie svojej politickej vôle. Cieľom týchto konkrétnych opatrení bolo obmedziť prístup ruských štátnych firiem k službám západných finančných trhov, energetickému či bezpečnostnému sektoru.
Takisto sa embargo vzťahuje na export hi-tech technológií a výrobných zariadení v oblasti ťažby ropy do Ruska. Tretím, dôležitým komponentom embarga je zákaz exportu vojenskej techniky z krajín EÚ do Ruska. Kremeľ odpovedal tým, že vydal zákaz na dovoz niektorých západných potravín. Výsledky konfrontácie však hovoria jasne v prospech EÚ. V roku 2014 ruská ekonomika rástla len o 0,6 percenta hrubého domáceho produktu, vlani už poklesla o 3,8 a v tohto roku očakávame jej pokles asi o 0,7 percenta.
Aký má táto obchodná vojna dosah na EÚ? V roku 2014 bol jej rast 1,4 percenta HDP, v roku 2015 1,9 a v roku 2016 očakávame okolo 1,6 percenta.
K určitým ekonomickým stratám dochádza istotne aj na strane EÚ, čo spomaľuje rast HDP. Strata v roku 2014, ktorá bola najvyššia od zavedenia sankcií, je asi 41 miliárd eur. Pôsobí to ako veľmi veľké číslo, no ročný HDP Európskej únie bol v tom roku 14 a pol bilióna €, takže táto suma predstavuje len 0,3 % celého HDP EÚ. V rokoch 2015 a 2016 by tieto straty tiež mali byť asi na úrovni 0,3–0,4 %, čo nie je pre EÚ žiadna katastrofa a priemerný občan to nemôže pocítiť. Samozrejme, s výnimkou malej menšiny, ktorá bola nejakým spôsobom priamo naviazaná na obchod s Ruskom. Napríklad pracujú vo firmách, ktorých produkcia sa zameriava na export do Ruska.
Dôsledky pre Rusko, najmä dlhodobé a zostrené poklesom ceny ropy, sú však horšie. Tento pomer strát je úplne logický. Veď EÚ a Rusko sú ekonomicky dve rozdielne váhové kategórie. Nominálny hrubý domáci produkt všetkých krajín EÚ predstavuje asi 21 % svetového HDP, zatiaľ čo ruský tvorí asi iba 1,8 %. Z ekonomického pohľadu je Rusko v podstate periférny štát.
Treba si však uvedomiť, čo je cieľom sankcií. Ide najmä o to, aby Rusko rešpektovalo medzinárodne záväzné zmluvy, ktoré samo podpísalo a ktorých porušovaním ohrozuje stabilitu Európy, a tak aj našu bezpečnosť. Preto diskusie o tom, že tieto sankcie mierne poškodzujú našu ekonomiku, a teda by mali byť zrušené, sú scestné, keďže ignorujú ich politickú a bezpečnostnú podstatu.
Určite treba dohliadať na to, aby ich dôsledok nezašiel tak ďaleko, že by to vyvolalo v únii vážne ekonomické problémy. No v prípade sankcií voči Rusku naozaj ide o minimálne finančné škody, ktoré však prinášajú veľký politický úspech – ruská agresia voči Ukrajine sa nateraz pritlmila a v Rusku sa už nehovorí o pripájaní nových a nových území a „rekonštrukcii“ svetového poriadku v ruský prospech. Sankcie zo strany EÚ nie sú pomstou, ale donucovacím prostriedkom, ktorý je veľmi umiernený v porovnaní s ruskými agresívnymi krokmi na Ukrajine.
Alternatívou k ekonomickým sankciám by boli vojenské opatrenia, ktoré by však mohli situáciu eskalovať ďalej, čo je v prípade jadrovej mocnosti hra s privysokými stávkami. Ďalšou možnosťou je ustúpiť ruskej agresívnej politike, ako radia niektoré prorusky a protizápadné orientované sily aj u nás doma. Tento variant však neprinesie stredno- a dlhodobé pozitívne výsledky, keďže bude interpretovaný ako slabosť Západu. Jediné, čo by to docielilo, je vzrast sebadôvery Putinovho režimu. A teda aj ruského expanzionizmu a ďalšieho agresívneho správania, čo by sme v budúcnosti museli kompenzovať výrazne väčšími materiálnymi a ľudskými nákladmi a stratami než teraz.
Historickou paralelou je britská politika appeasementu, konca 30. rokov minulého storočia, čoho výsledkom bolo ponechanie Československa napospas nacistickému Nemecku, a aj napriek tomu to nezastavilo rozpínanie Tretej ríše.
Pravda, v tejto súvislosti si musíme položiť otázku, či sa niektoré politické sily vlastne nestavajú proti myšlienke obrany Európy a jej hodnôt proti putinovskému Rusku programovo alebo zo zištných dôvodov. Myslia si totiž, že posilnenie Ruska a presun ich krajiny do „ruskej sféry vplyvu“ im umožní nastoliť vlastný autoritársky režim ako odmenu za kolaboráciu.