Pokladám to za pomerne odvážny krok vzhľadom na to, že hoci má tento seriál (podobne ako viacero iných z minulého obdobia) celkom oprávnene veľké množstvo priaznivcov, má aj dosť zúrivých odporcov. Dôvody sú prinajmenšom schizofrenické.
Na jednej strane sa totiž krátko po tom, čo zmĺkli novembrové tribúny a začala okrem iného narastať kriminalita, tvrdilo, že aj v minulom režime bola kriminalita vysoká, no vtedajšia vládnuca trieda to zo všetkých síl tajila. Na druhej strane však práve seriál o majorovi Zemanovi, ktorého scenár vychádzal zo skutočných kriminálnych prípadov, dokazoval, že toto tvrdenie nie je pravdivé.
Najväčším tŕňom v oku bolo, že televízna séria údajne glorifikovala prácu vtedajšieho Zboru národnej bezpečnosti. Oveľa stráviteľnejšie by zrejme bolo, keby kriminálne prípady vyšetroval povedzme Hercule Poirot alebo Nero Wolfe.
Navyše pre mnohých je očividne nepríjemné nastavovanie zrkadla súčasnosti, ktorá nerada vidí v obraze svoje krivé ústa. Ide totiž o špecifické kriminálne prípady, ktoré sa ako vajce vajcu podobajú tým, s ktorými zápasíme aj v dnešnej dobe. Vari len s výnimkou pôsobenia mafií a zločinov, ktoré priamo vyvoláva chudoba, nezamestnanosť a problémy ľudí bez domova.
Jeden z príbehov z roku 1947 sa napríklad zaoberal pašovaním a nelegálnym obchodovaním s liekmi, konkrétne s inzulínom. Nepripomína to niečo? Je tu vari iba jedna zmena – po toľkých rokoch sa rovnaký nelegálny obchod s medikamentmi polooficiálne zlegalizoval.
Chorým, ktorých život je od týchto liekov závislý, to zaiste nedokážu uspokojujúco vysvetliť ani tí najrenomovanejší kritici televíznych seriálov. Pacientom je totiž jedno, či tento ich zásadný problém vyrieši ministerstvo spravodlivosti, rezort vnútra, parlament alebo fiktívny major Zeman.