Politik sa zase veľmi pochvalne vyjadril na adresu svojich kolegov zo Spojeného kráľovstva. Podľa neho to z veľkej časti spôsobilo to, že Briti diskutujú vo svojej materčine, kým všetci ostatní v druhom jazyku, čo pochopiteľne musí mať vplyv na vyjadrovacie schopnosti jednotlivých účastníkov. S tým treba súhlasiť. Inak sa totiž zdôvodňujú postoje v jazyku „ako mi zobák narástol“ a ináč v nejakom cudzom. Ostatne, v ovládaní druhého jazyka sú obyvatelia Veľkej Británie asi najhorší v Európe.
Ak analyzujeme nízku úroveň politickej debaty na Slovensku, tak zistíme, že okrem nedostatočnej jazykovej prípravy je tu aj niečo iné, čo súvisí s tradíciou, výchovou, vzdelaním a názorom na diskusiu v našej spoločnosti všeobecne. Ako keby sme pri presadzovaní demokracie priskoro odhodili ambíciu presvedčiť svojich názorových protivníkov verbálne. Naši politici nevedia odolať nákazlivej chuti vnútiť menšine neprijateľnú vôľu väčšiny.
Slovenskí politici, vrátane poslancov, nám poskytujú stále viac dôkazov o tom, ako žalostne sú na úlohu zástupcov záujmov a vôle ľudu pripravení. Nielen odborne, politicky, ale aj svojím správaním dávajú jasne najavo, kam patria. Na druhej strane, mnohí členovia britskej Dolnej snemovne sú absolventmi prestížnych škôl, kde ich učia politike, diskusii a tomu, ako sa správať, keď sa dostane strana do opozície.
V každom prípade je nepredstaviteľné, aby opozičný poslanec v Britskom parlamente organizoval demonštráciu pred bydliskom premiéra a vyzýval ho, aby „vyliezol“ a zapojil sa do dialógu s demonštrantmi. V tom neobstojí žiadny argument, takéto správanie je jednoducho neprijateľné pre človeka, ktorý si nárokuje miesto lídra opozície.
Pravdou je však aj to, že diskusia v štýle „nás je viac, zvyknite si“ môže viesť i k zúfalej snahe informovať o svojom názore hocijakým spôsobom. Britskí poslanci niekedy diskutujú pridlho, no keď sa nakoniec zákon prijme, tak sa všetky debaty skončia, vrátane tých opozičných. Úcta k politike a zodpovednosť k voličom (každý poslanec je volený za určitý región, kde získal väčšinu hlasov) im nedovolí znížiť sa k unfair boju, lebo by ho to stálo politickú kariéru.
Prečo je práve slovenský volič taký benevolentný, že svojim voleným zástupcom vie tak veľa zabudnúť a odpustiť? Nie je to spôsobené aj naším politickým systémom, kde volíme najmä strany s takmer anonymnými kandidátmi pre celé Slovensko? Kto vie, všetko so všetkým súvisí, ale pravdepodobný začiatok diskusnej biedy na Slovensku sa dá vystopovať do minulosti, keď sa bežného Slováka nik na nič nepýtal.
Ak sa aj niekto ozval, dostal patričnú príučku od vlastných, alebo z Pešti, Viedne, Prahy či neskôr z Moskvy. Tak sa do našich génov dostalo odmietanie diskusie ako niečoho zbytočného, lebo jej výsledok nezávisí od sily argumentov, ale vždy len od toho, kto je mocnejší. Možno aj preto sa naše politické reprezentácie nevedia dohodnúť, nehľadajú konsenzus, názorový prienik oboch táborov, no hľadajú vždy len cesty, ako zvalcovať jeden druhého.
Politici z Britských ostrovov, ale i radoví občania radi a vášnivo diskutujú. Zdá sa, že keď je niečo všeobecne rozšírené, tak aj úroveň býva vyššia. Preto sa nečudujme, že britskí politici majú takú dobrú povesť konštruktívnych diskutérov. Ich odchodom politická kultúra Európskeho parlamentu určite utrpí.