Od WEU po Lisabon
Už od vzniku Európskych spoločenstiev sa hovorí o spoločnej európskej obrane. Západoeurópska únia (WEU) vznikla v roku 1958 a vydržala v tichosti až do jej rozpadu pred piatimi rokmi, aj v súvislosti so schválením Lisabonskej zmluvy. Téma je dnes opäť na stole. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker sa vo svojom nedávnom prejave o stave únie slovu armáda vyhol, rovnako ako pred rokom. V oboch prejavoch spomenul silnú zahraničnú politiku a silnú obranu. Tá sa však nezaobíde bez diplomatických kapacít a ozbrojených síl.
Donald Tusk, prezident Európskej rady, vyjadril vo svojom liste pred bratislavským summitom presvedčenie, že by EÚ mala spolupracovať viac v boji proti extrémizmu, terorizmu či pri ochrane hraníc. Všetky témy sú neodmysliteľne späté s vnútornou bezpečnosťou, ale ani pre jednu nie sú ozbrojené sily najlepším riešením. Na rad by prichádzala skôr polícia, spravodajské služby a špeciálne jednotky.
A čo s NATO?
Vzťah krajín EÚ s NATO je jedným z najdôležitejších argumentov proti spoločnej armáde. Tu treba zdôrazniť, že armáda EÚ a aliancia nefungujú rovnako. Iný charakter členov, spôsob dosahovania konsenzu, aj geografického zamerania by robil z týchto blokov dva jedinečné obranné zväzky. Nedoriešeným problémom však naďalej ostáva financovanie obranných rozpočtov, pre ktoré je drahá duplicita aktivít nočnou morou.
V tom by mohla mať Európska únia pred NATO vďaka nastavenej hierarchii a vybudovanej byrokracii väčšiu kontrolu a k dispozícii viac sankčných mechanizmov v prípade nedodržania. Rovnako by sa mohol vytvoriť vynucovací mechanizmus v prípade kolektívnej obrany, ktorú majú už dnes stanovenú vo svojich dokumentoch aj NATO aj EÚ. V deklarácii po bratislavskom summite však odznela podpora bližšej spolupráce s NATO. Tým povedali lídri 27 krajín EÚ nateraz nie spoločnej armáde.
Kde sú naše priority?
Na druhej strane jeden z hlavných dôvodov na založenie vlastnej armády EÚ je rétorika, ktorá vychádza zo súčasných amerických prezidentských volieb. Nie je tajomstvom, že Amerika bola doteraz veľkým ťahúňom obrannej spolupráce v Európe. Tento rok však politiku ovládli neintervenčné, či dokonca izolacionistické sily v táboroch oboch hlavných strán. Demokrati majú po prvý raz od konca studenej vojny viac proatlantickú rétoriku ako republikáni. V prípade zvolenia Donalda Trumpa sa už Európa nebude môcť na Spojené štáty spoľahnúť.
Najsilnejší hráč v NATO by teda Európu opustil, druhý najsilnejší – Turecko – sa pre svoje domáce politické problémy od EÚ skôr vzďaľuje, ako by sa do nej snažil integrovať, a tretí najsilnejší hráč v NATO už o pár rokov v EÚ nebude. Ostávajú potom dve regionálne mocnosti, a to Francúzsko a Poľsko. Pri oboch je veľmi nejasný vývoj vnútropolitickej situácie, a tým aj vývoj spoločnej armády. Preto by mala byť dnes debata nastavená inak. Nech je plán na zostavenie spoločnej armády akokoľvek ambiciózny, nie je úplne nerealistický. Musí mu však predchádzať riadna diskusia o zmenách v systéme fungovania EÚ. Zároveň je nesmierne dôležité znovu vybudovať v ľuďoch dôveru v EÚ ako inštitúciu, ktorá počas svojho fungovania prispela k mieru a stabilite v Európe, a čeliť tým protieurópskym náladám. Bez dôvery a jednoty neexistuje cesta ďalej v žiadnej oblasti.