Nielen sčítanie hlasov, ale už kampaň ukázala, že Spojené štáty americké sú, hoci to znie pre mnohých bolestne, iné, za aké ich vplyvné médiá vykresľovali. Za krátky čas znovu počujeme, že prišlo k nepríjemnému prekvapeniu. Akoby bol na vine akýsi zlý osud a nie naše zaujaté pozorovanie. To, či by malo byť výnimkou, stáva sa u nás, v Európe i vo vzdialenejšom svete pravidlom.
Hoci Trump nezačínal ako favorit, na svoju stranu pritiahol masy tých, čo majú plné zuby fráz establišmentu a tzv. politickej korektnosti, teda odmietania diskusie o pálčivých spoločenských problémoch.
Názorové komunity, patriace k mainstreamu, si zvykli na zaužívanú predstavu o svete. Často uzavreté samy do seba nevedia ani pod ťarchou stále silnejších a častejších signálov zmýšľať inak. Vzájomne sa presviedčajú o vlastnej večnej pravde, čím sa približujú k sektárskemu mysleniu.
V USA už dve storočia súťažia o najvyšší post reprezentanti dvoch politických strán. Iný ako republikán alebo demokrat za toto dlhé obdobie nebol zvolený. Obe strany aj teraz mali dostatok času vybrať do súťaže prijateľných kandidátov a kandidátky.
V krajine, v ktorej žije takmer 325 miliónov obyvateľov, už ich musí byť viac ako dosť. Ale pravidlá sa nastavili tak, že sme zase počúvali ošúchanú vetu: „Budeme si vyberať menšie zlo.“ Akoby sme si raz nemohli vyberať aj väčšie dobro.
Na oboch brehoch Atlantického oceána strácajú tradičné inštitúcie autoritu. Ich predstavitelia pôsobia často nevýrazne, neúprimne, neoriginálne a pozérsky. Tá časť populácie, ktorá nerezignovala na občiansku angažovanosť, sa väčšinou neobracia na ich tradičných kritikov, ale hľadá oporu v nových, so známymi štruktúrami nespojených jedincoch.
Túto úlohu spĺňajú oligarchovia, ktorí v záverečnej etape najaktívnejšej časti svojho života prehodili výhybku. Zo sveta biznisu vstupujú do zápasu o politický Olymp. Ľahko porážajú tých, čo sa rokmi politikou živia a často iné nevedia robiť.
Príklady môžeme nájsť aj v strednej Európe. Ukazuje sa paradox, že dlhodobá politická prax pre kariérny rast politika podporovaného zaužívanými inštitúciami neraz nepredstavuje výhodu, ale príťaž.
Donald Trump sa nenarodil a nevyvíjal v inkubátore. Stal sa produktom a zrkadlom ekonomiky, politiky i celej spoločnosti USA. Na rozdiel od súperky vnímal spoločnosť realistickejšie a kritickejšie a čiastočne prekonal stereotypy myslenia vlastnej spoločenskej vrstvy.
Hoci nezačínal ako favorit, na svoju stranu pritiahol masy tých, čo majú plné zuby fráz establišmentu a tzv. politickej korektnosti, teda odmietania diskusie o nepríjemných pálčivých spoločenských problémoch.
Republikánsky kandidát zaregistroval, ako deindustrializácia krajiny presúva veľké skupiny občanov na horšie platené miesta alebo do armády nezamestnaných. Mnoho z nich sa tým cíti zaskočených a s obavami vníma prílev imigrantov. Optimizmus v USA sa spája s názvom známej absurdnej drámy Americký sen, ktorú pred vyše polstoročím napísal Edward Albee.
Dnes si skôr spomenieme na starší román Johna Steinbecka Ovocie hnevu. Milióny voličov i voličiek odpustilo Trumpovi mnohé – vulgárne správanie, urážky žien, nepravdy a ťažko realizovateľné sľuby.
Všade, kde kľúčovú úlohu v politickom systéme nezohráva parlament a premiér, ale prezident, voľby hlavy štátu polarizujú spoločnosť. Výber a vystupovanie rozhodujúcej dvojice kandidátov však spolarizovali USA tak ako nikdy po druhej svetovej vojne. Priebeh kampane vyzeral ako nepodarená šou.
Diskusie nenaznačovali, že sa zodpovedne vyberá líder vojensky najmocnejšieho štátu, ale skôr hádky ľudí, ktorí sa vrátili do pubertálneho veku. Také jasné predbežné spochybňovanie sčítania volebných hlasov, o ktorom hovoril Trump, sa vymyká predstavám o príkladnom modeli demokracie. Tieto vety vyslovovali doteraz iba v mladom členskom štáte NATO – v Albánsku.
Európski lídri poslali do Washingtonu blahoželania nie s veľkým nadšením. V USA sa liberalizmus neukotvil zďaleka tak, ako si predstavovali. O to viac sa uspokojil Vladimir Putin. Ale nebuďme takí kritickí voči Spojeným štátom. To, čo mnohým otvorilo oči a na čo iní v mediálnom tieni upozorňovali už skôr, pozorujeme stále intenzívnejšie aj na starom kontinente.
O smerovaní Bieleho domu viac povedia mená budúcich spolupracovníkov nového prezidenta. O tom, či zmierni, alebo vyostrí napätie medzi Washingtonom a Moskvou, či sa zníži konfrontácia vo svete a rozšíri sa priestor pre spoluprácu.
A Európska únia, ktorá prežíva v posledných rokoch vážne chvíle? Úspech dosiahne, ak bude, ako povedal zakladateľ modernej integrácie Robert Schumann, sama sebou. Ale to si vyžaduje nový prístup a nové tváre.