Jeho úspech bol pre mnohých prekvapením, pretože keď multimiliardár avizoval, že výhľadovo plánuje kandidovať, nikto ho nebral vážne. V primárkach Republikánskej strany ho dlho podceňovali ako exota, ktorý na seba strháva pozornosť pre pozornosť samotnú. To mu tiež uľahčilo počiatočný nástup a etablovanie sa vo federálnej kampani proti demokratke Hillary Clintonovej.
Víťaz Trump sa musí naučiť spolupracovať aj so záujmovými skupinami, ktoré mu nie sú po chuti, nezaobíde sa ani bez podpory usadených byrokratických štruktúr.
Extrémne bohatému bielemu mužovi, ktorého na prvom mieste volili chudobní bieli muži, teraz patrí – po Afroameričanovi Barackovi Obamovi – Biely dom. A vlastne to nebolo až také prekvapenie.
Euroamerický okruh posledných rokov sa prinajmenšom od hospodárskej krízy zmieta aj v kríze identity a dôvery v autority. Existujúce elity a médiá tomu nevedia čeliť inak ako konvenčne. Výzvami na boj s „populistami“ (čo to znamená?) a s dôrazom na proklamácie, že bez väčších zmien „to zvládneme“.
Akousi americkou obdobou nepriameho pripomenutia kancelárky Angely Merkelovej sa stala manželka exprezidenta Billa Clintona. Osoba taktiež zdiskreditovaná, s gustom „vrtiaceho psa“. Teoreticky ľavicová politička, ale s najtesnejším napojením na Wall Street, bizarné peňažné toky a podľa niektorých dokonca označiteľná za vojnového zločinca.
Posledné kolo balkánskych vojen, ku ktorému sa Clintonová nepriamo hlásila aktívnou účasťou Madeleine Albrightovej vo svojom volebnom štábe, môžeme ľahko doplniť jej ostrými výrokmi proti Ruskej federácii pred dvoma rokmi.
Po nich, napodiv, pomerne rýchlo nasledovala občianska vojna na Ukrajine, prostredníctvom ktorej sa zastavili viaceré ambiciózne integračné procesy v postsovietskom priestore. Zatláčanie Moskvy sa teda zjavne opakuje s novou ideologickou nálepkou.
Na snahu pokračovať rovnakým spôsobom voči postkomunistickému nacionalistickému Kremľa, či v zápase s islamizmom reagoval kriticky krikľúň Trump. Pripustil napríklad akceptáciu ruských dŕžav na Kryme a deklaroval potrebu finančno-štrukturálnych zmien Severoatlantického paktu. Pretože sa jeho nástup na čelo superveľmoci nepochybne premietne i do svetovej politiky, kadekoho vyľakal.
Tiež stredoeurópsku žurnalistiku, ktorej iracionálna rusofóbia, sinofóbia a ďalšie konštanty, vrátane najnovšej trumpofóbie, poskytujú najnovšie vodidlá na posilnenie dojmu, že šance konkurenta manželov Clintonovcov sú značné.
Koniec koncov výrazy tvárí moderátorov hodnotiacich výsledky volieb v USA akoby odkazovali na nejakú katastrofu kozmických rozmerov, a nie na výsledok demokratických procesov v inokedy vzorovej krajine.
Nebude to však také hrozné. Ak chce byť úspešný kandidát aj úspešným politikom, musí sa Trump ešte naučiť spolupracovať i so záujmovými skupinami, ktoré mu nie sú po chuti. Nezaobíde sa ani bez podpory usadených byrokratických štruktúr a svoje si vyžiada i samotný diktát okolností.
Nemožno očakávať „Veľkého kormidelníka“, ktorý obráti superloď USA o 180 stupňov, na to je koráb príliš mohutný. Napriek tomu sa dá s určitou dávkou logiky očakávať uvoľnenie napätia vo východnej Európe (čomu sa Kyjev snaží maximálne brániť) a odklon USA od starého kontinentu všeobecne, pre čo najskôr definitívne padá projekt TTIP.
Naopak, plnú pozornosť bude Washington venovať Blízkemu a Strednému východu. Predovšetkým sa jastrabie zraky budú naďalej otáčať k sféram Juhovýchodnej Ázie a tzv. Ríše stredu, Číny. Či sa to niekomu páči, alebo nie – tam sa bude rozhodovať o svete.