Po tom, čo na objednávku ministra školstva tím expertov vypracoval a na diskusiu predložil Návrh cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania UČIACE SA SLOVENSKO, ktorý má byť ouvertúrou vládou sľubovaných zásadných reforiem, pribudol k vtedy uvedeným dôvodom ešte jeden: je to smutné konštatovanie, no na Stromovej ani len netušia, v čom je problém. Ak by zodpovední a možno aj kompetentní poznali stav regionálneho školstva a hlavne príčiny tohto stavu, nemohlo by vzniknúť niečo tak sebavedomé, scestné a pritom zbytočné, ako táto vízia budúcnosti malého školstva „v horizonte 10 rokov“.
Ak sa do viac ako dvadsaťstránkového dokumentu začíta neinformovaný laik alebo čiastočne informovaný odborník, obaja môžu nadobudnúť dojem, že majú pred sebou realizovateľný a realizácie hodný projekt, ktorý rozťal gordický uzol chaosu okolo problémov, úloh a cieľov školskej reformy. Veď čo už možno namietať proti tomu, aby sa rešpektovala žiakova individualita, aby žiaci do školy chodili s radostným očakávaním zhromažďovania perál múdrosti, ktoré učitelia len tak s hravou ľahkosťou budú trúsiť v školských priestoroch vybavených všetkým, čo ľudstvo vymyslelo na to, aby nové generácie múdreli bez toho, aby sa o to museli nejako pričiniť. Uvítali by sme aj to, aby sa učitelia vyznačovali kombináciou daností Jána Amosa Komenského, matky Terezy a Pallas Atény a aby tvorili šťastnú, duchovnými, morálnymi i materiálnymi statkami oplývajúcu vrstvu, ktorej súčasťou by chceli byť tí najlepší z najlepších.
Bohužiaľ, napriek niektorým nepochybne podnetným myšlienkam, nie je dokument ako celok ničím iným, len predstavou, rezultátom nekontrolovaného bdelého snenia či bezhraničnej fantázie. Dokument ako celok je totiž úplne mimo reality. Ak pravda autori nehovoria o vízii vzťahujúcej sa výhradne na len niekoľko lepšie financovaných škôl so špeciálne vybranými učiteľmi a hlavne špeciálne vybranými žiakmi. Tie by sa mohli vďaka svojmu osobitnému a v žiadnom prípade nie zovšeobecniteľnému postaveniu čiastočne dopracovať k niektorým, treba tu zdôrazniť, že naozaj len k niektorým, z proklamovaných cieľov. Tie to však urobia aj bez reformy.
To, že dokument by bolo možné zaradiť do literatúry sci-fi (keby mal nejaké literárne kvality), je nevyhnutným dôsledkom jeho základného a svojím významom fatálneho nedostatku. Samotní autori to napokon bez hanby priznávajú už na jeho úvodnej strane, keď konštatujú, že: „Neobsahuje charakteristiku súčasného stavu a ani systematický návrh krokov potrebných na dosiahnutie navrhovaných cieľov.“ To vlastne znamená, že si ministerstvo vytyčuje ciele, kam má regionálne školstvo dospieť, ale ignoruje, aká je „štartovacia čiara“, čiže pán minister vie (údajne), kam chce prísť, no netuší, kde je. Nikto by si nemal dovoliť hovoriť o budúcnosti a ignorovať pritom prítomnosť. Tento dokument súčasný stav ignoruje dokonale. Takže je kontraproduktívny a vytvára ilúzie tam, kde nie sú na mieste, šíri ničím neopodstatnený optimizmus tam, kde akýkoľvek prejav optimizmu nie je ničím iným len prejavom absolútnej neinformovanosti.
Dokument chaoticky, ale zato mnohými slovami, nehovorí nič. Opakuje staré známe pravdy o nedosiahnuteľných ideáloch, azda miliónkrát opakované klišé, pripomína nenaplnené a nenaplniteľné túžby a s neutíchajúcou bravúrou stavia vzdušné zámky. Pochopiteľne, že mlčí tam, kde by mal hlasno kričať. Možno by stačila jedna-dve stránky textu s jasne a jednoznačne proklamovaným návrhom riešenia auditom preverených problémov. Lenže to by predpokladalo inú úroveň poznania a hlavne inú úroveň politickej odvahy. Nestalo sa, lebo sa stať nemohlo, a nestane sa, lebo by to veľmi bolelo. A nielen hlavy.