Trápiace sa slovenské školstvo

Ministerstvo školstva uverejnilo návrh cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania. Tento program by mal v desaťročnom výhľade pokrývať zámery a ciele vo vzdelávaní a výchove.

02.12.2016 09:00
debata (10)

Od decembra 1989 sa v kresle ministra školstva vystriedali sedemnásti nominanti a vzniklo viacero veľkých reformných projektov, napríklad Premeny školstva na Slovensku do roku 2000, Konštantín či Milénium. Žiadne hodnoverné hodnotenie toho, či tieto vízie posunuli naše školstvo k lepšiemu, neexistujú. Žiaden z projektov nežil tak dlho, aby čo len jeden ročník žiakov podľa neho absolvoval celé povinné vzdelávanie. Za tie roky sa na občanov valilo mnoho proklamácií a sľubov. Vyfukovali sa bubliny slov, ale zhmotniť sa nedokázali. A nielen učitelia prestávali veriť, že ďalšie „posledné kvapky“ už nebudú, že v školstve bude nielen po ekonomickej stránke lepšie.

Zmeny v školstve nie sú naliehavé preto, že sa to hodí politikom, ale preto, že dobré vzdelávanie je to, čo nás môže priviesť k bohatstvu materiálnemu aj duchovnému.

Teraz je tu znovu vôľa zastaviť úpadok nášho školstva. No v prvom rade by sa patrilo exaktne doložiť, v čom úpadok spočíva. Výpovede o úrovni školstva opierajúce sa o subjektívne zážitky, to je málo. Užitočné by bolo pozrieť sa aj na to, či medzi príčiny úpadku nepatria aj módne implantáty, spravidla z cudzích organizmov. Zanechajme úsilie stále sa čomusi/komusi podobať. Nevyzývam na zápecníctvo, ale tam, kde je to opodstatnené, na sebavedomosť. Kajajme sa, že aj nášho dobrého sme sa neraz ľahkovážne vzdali. Trestuhodne sme napríklad skántrili učňovské školstvo.

Škoda, že sa predkladatelia nedržia toho, že ak sa chcem vydať na cestu, treba mi vedieť, kde som, prečo chcem ísť inde, ako sa tam dostanem, kam sa dostať chcem a čo na to potrebujem. Ako má občan nadobudnúť presvedčenie o potrebe stanoviť si práve takéto ciele, ako má veriť ich reálnosti, ak súčasne s nimi nepozná prostriedky na ich dosiahnutie?

Najvzácnejšie, čo škola môže mať, a najdôležitejšie z toho, čo žiaci potrebujú, je dobrý učiteľ. Ak však chceme zvyšovať efektívnosť vyučovania, treba zásadne zmeniť nielen nároky na učiteľov, ale aj podmienky ich práce, kritériá ich hodnotenia a finančnú odmenu. Podmienky, ktoré musí zriaďovateľ splniť, aby škola mohla dosiahnuť to, čo podľa štátneho štandardu dosiahnuť treba, by mali byť veľmi konkrétne stanovené zákonom. Predkladaná verzia projektu má ciele v tejto oblasti formulované akosi nepresvedčivo, neucelene. Nepovažujem za okrajové, aby školy čím skôr dostali zákonnú možnosť potrestať žiaka hrubo porušujúceho školský poriadok spôsobom, ktorý ho zdisciplinuje, a štátnej správe uložiť povinnosť nekompromisne postihovať rodičov zanedbávajúcich zodpovednosť za školskú dochádzku detí.

Súdim, že návrh cieľov sa nedôsledne vyrovnáva s vykonávaním celoplošných testovaní a hodnotení škôl na základe ich výsledkov. V zacielení, v ktorom sa robia, deformujú nazeranie na poslanie vzdelávania aké chceme/potrebujeme mať. Orientujú sa na úzku škálu merateľných aspektov školskej práce a vedú k zníženiu záujmu o nemerateľné vzdelávacie ciele, napríklad morálny a občiansky rozvoj. Obraz o vynaloženej práci škôl, učiteľov a žiakov a jej výsledkoch sa dá získať presvedčivejšie, použiteľnejšie a oveľa lacnejšie, ako sa to robí dnes. Škoda, že pre mnohých sa stali modlou merania PISA, hoci je zjavné, že nevznikli a nefungujú z pedagogických pohnútok, ale ako nástroj globálnej politickej a ekonomickej agendy OECD.

Niektoré ciele nedávajú žiadny zmysel. Napríklad cieľ, aby žiak na 1. stupni ZŠ nemohol opakovať ročník. Dôsledne vzaté – na 2. stupeň by mohol postúpiť žiak, ktorý nevie čítať ani písať. Nie je to pedagogický nezmysel? Alebo cieľ, aby za vzdelávanie doma niesla zodpovednosť škola, dokonca aby naň poskytovala metodickú podporu. Ako sa to započíta do pracovných povinností učiteľov? Kto ponesie dôsledky, ak takéto vzdelávanie nepovedie k žiaducim výsledkom? Amatérske domáce vzdelávanie mi prichodí rovnako módne a v konečnom dôsledku nezmyselné, ako „ja si svoje dieťa očkovať nedám“.

Nemali by sme sa dať na cestu za predĺžením povinnej školskej dochádzky na dvanásť rokov, tá hraničí s dobrodružstvom. Veď nedokážeme slušne živiť ani súčasný rozsah povinnej školskej dochádzky. Rátal niekto, koľko by bolo treba nových priestorov, koľko by stálo ich vybavenie, o koľko by vzrástli nároky na mzdy? Súdim však, že by stálo za to debatovať o novšej štruktúre našej školskej sústavy. Napríklad štvorročný 1. stupeň dobre nadväzujúci na povinný rok škôlky, štvorročný 2. stupeň a dvoj- až štvorročné (končiace maturitou) stredné školy. Cesta k maturite by netrvala dlhšie ako súčasná.

Aj pomaly sa dá zájsť ďaleko. Treba popremýšľať, čo treba urobiť dnes a čo počká do zajtra, na čo máme presvedčivé argumenty a čo ešte treba overiť výskumom, na čo má štátny rozpočet dosť peňazí. Skúsenosť nás učí, že žiadne plány zhora zmeniť školskú prácu nemali nádej na úspech, ak ich za svoje neprijali učitelia.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo