Tak sa básnicky hovorilo agresívne kapitalistickým Spojeným štátom, ktorým perla Antíl spadla do lona v dôsledku vojny so starou koloniálnou mocnosťou, Španielskom.
Z pomerne malého revolučného ostrova sa vďaka perfektne koncipovanej povstaleckej kampani Kuba stala dôležitým hráčom v medzinárodných vzťahoch. Ba čo viac! Castro a najmä jeho padlý spolubojovník Ernesto Guevara, prezývaný Che, boli predovšetkým v Latinskej Amerike obklopení až náboženským kultom. Teda nie div, že sa nedávno na dvakrát podpisovaná mierová dohoda v Kolumbii nezaobišla bez sprostredkovania Havany.
Nemusíme však zostávať iba na západnej pologuli. Veď v Juhoafrickej republike Castrovu vlasť považujú za zásadného bojovníka proti porazenému apartheidu. Napokon aj v kondolenciách viacerých západoeurópskych vodcov v zrelom veku bolo cítiť rezonancie ich niekdajšieho mladíckeho idealizmu. Nadšenie z obratu vo formálne nezávislom ostrovnom štáte, ktorý mal pre USA hlavne funkciu cukorničky, nevestinca a práčky peňazí. Preto kedysi vyhlásené znárodňovanie tak rozhnevalo najmä americkú mafiu, ktorá nikde inde nemala také možnosti! Lenže niečo iné je revolučná pravda po porážke brutálneho Batistovho režimu a niečo iné praktická politika proti hystericky protikomunistickej superveľmoci, majúcej dojem, že hrozí narušenie v podstate kolonialisticky koncipovanej Monroevej doktríny. No, a tu bol kameň úrazu. Kým stredostavovský Argentínčan Guevara od začiatku nepochybne patril medzi radikálov internacionalistov, bratov Castrovcov z neobyčajne zámožnej rodiny len ťažko možno v začiatkoch ich vlády označiť inak ako za ľavicových nacionalistov. Takéto nuansy Washingtonu nedochádzali (rovnako ako dnešná schopnosť vnímať islam diferencovane).
Zle pripravená invázia do Zátoky svíň či teroristické útoky proti Castrovmu režimu a Castrovi samotnému Kubu vyslovene nahnali do náručia Moskvy. Jej všestranná ochota usadiť sa na "zadnom americkom dvore“, maskovaná podporou národnooslobodzovacieho boja a šírením spravodlivého spoločenského poriadku vyústila do vážnej karibskej krízy. Po nej už nebola cesta späť. Kennedyho život sa záhadne končí, Nikitu Chruščova Sovieti potupne zosadia, stupňuje sa vojna v Indočíne a Fidel sa zvláštnym oblúkom vracia späť.
Zostrené sankcie aj nedomyslená hospodárska politika vytvárajú postupne značnú závislosť od ďalšej, hoci vzdialenej, superveľmoci. S úpadkom ZSSR sa, pochopiteľne, začala meniť aj situácia socialistickej Kuby. No jednostranícky systém s črtami španielskeho caudillizmu sa napriek tvrdému vonkajšiemu tlaku zásadne nezmenil. Viac-menej počkal, kým nebude na rokovanie o zmenu vzájomných vzťahov priamo vyzvaný prezidentom Barackom Obamom, ktorý sa zúfalo usiluje, aby sa mu v zahraničnej politike aspoň niečo podarilo. Ukázalo sa, že väčšina Kubáncov prijala za svoje v podstate národovecké ostrovné heslo, že kto bráni socializmus, bráni vlasť.
Odišiel mimoriadne charizmatický aj rozporuplný štátnik. Zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA nebolo takým veľkým prekvapením. Pred desiatimi rokmi, vo chvíli Castrovho odchádzania z reálnej politiky, sa ako hlavný dôvod uvádzala telesná schátranosť osemdesiatnika. Teraz Fidelova urna víťazne putuje po Ostrove slobody. "Veliteľ“, ktorý preslávil otčinu, odstránil negramotnosť, zaviedol všeobecne dostupné zdravotníctvo a školstvo. Súčasne však bol narcis, medzinárodný avanturista, väzniteľ "barbudos“, detí revolúcie. Skrátka zložitý symbol zložitej éry.