V britskom referende pravicový UKIP nabral výraznú podporu v niekdajších priemyselných centrách severu Anglicka či južného Walesu. Tam, kde žijú ľudia, ktorí dnes striedajú krátkodobé zamestnania. Vykladajú tovar vo veľkoobchodných skladoch a spomínajú na časy, keď mali stálu a kvalifikovanú prácu, na ktorú boli hrdí.
Tento vývoj sa týka aj nás. Pre každú európsku krajinu je dnes zásadná otázka, či sa ľudia dajú zmobilizovať pre budovanie trochu lepšej spoločnosti. Alebo či strata pocitu bezpečia a identity a následná konfrontácia s reálnymi či imaginárnymi nepriateľmi budú hnacím motorom politického vývoja aj na najbližšie roky.
Mimochodom, Dani Rodrik, jeden z najvýraznejších amerických ekonómov dneška, presne takto definuje rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Pravicu, hovorí, chápme ako sily, ktoré vždy nachádzajú vonkajšieho nepriateľa.
Napriek určitému tónu naivity to nie je najhoršia definícia. Už len preto, lebo z nej ironicky vyplýva kritika strán a intelektuálnych elít, ktoré sa k ľavici hlásia. Dnešná európska, mestská ľavica sa definuje predovšetkým cez obranu menšín vrátane imigrantov či sexuálnych menšín plus cez obranu sociálnych výdavkov.
Zanikol dôraz na prácu a na diskusiu o naozaj širokých témach, o životných podmienkach, o dôstojnosti a bezpečia. Sociálnu demokraciu tak pre občana Európy často reprezentuje obraz mierne anarchistického aktivistu, hovoriaceho o farmároch v krajinách tretieho sveta. Alebo dobre si žijúci profesionálny politik, pre ktorého sociálnosť nie je nič viac ako marketingové heslo.
Na tradíciách sa pritom dá stavať. Aj s obnoveným dôrazom na ľudskú dôstojnosť. Nielen v Afrike, aj doma. Bezdomovci? Pre modernú krajinu nie je problémom zabezpečiť, aby ľudí pri rôznych finančných a právnych transakciách štát ochránil proti priľahkej strate strechy nad hlavou. Ak už k nej došlo, aby im zabezpečil bývanie. Skromné, základné, ale nie iba občasné útulky na noc.
Bývanie súvisí aj s ďalšou témou. A tou je sloboda, inak kedysi silná téma ľavice. Dostupné nájomné byty postavené s podporou štátu zabránia tomu, aby sa najmä z mladých stávali otroci hypoték. Čo prináša, mimochodom, aj výrazný dôsledok na obmedzenie moci bánk. Problém bývania je pritom oveľa vypuklejší v bývalých socialistických krajinách, kde na rozdiel od Západu verejná podpora nájomného bývania takmer zanikla.
Poriadok a zákonnosť? Dôraz na rovnosť ako tradičné ľavicové heslo aj tu otvára cestu. Nič nebráni tomu, aby ľavicové strany boli dôsledne republikánske, vo francúzskom zmysle slova. A zdôrazňovali silný štát ako garanta nestrannej spravodlivosti, čo veľmi úzko súvisí s pocitom bezpečia.
Zákon pre všetkých znamená zbúrať čiernu stavbu zbohatlíka aj klepnúť po prstoch hocijakej firme, ktorá zarába najmä na rente. Rovnako nemusí mať ľavica žiaden problém nanovo definovať štát ako strážcu sekulárnych tradícií. A modernity. Čo znamená aj podporu vedy, školstva či naozaj kritického intelektuálneho života.
Je ľavica mŕtva? Názvom možno áno. Koniec koncov, ten naozaj dosť smrdí minulosťou. Samotné strany z tejto medzinárodnej rodiny sa jej pokúsili zbaviť, preto pred niekoľkými rokmi začali hovoriť o progresívnej politike, čo sa tiež veľmi neujalo. Objaví sa teda možno nová nálepka. Ale dopyt po ľudskej, pozitívnej politike tu asi stále je.