Napriek nervozite doma a možno aj v zahraničí prebehlo predsedníctvo bez organizačných lapsusov. Zásluhu na tom má v prvom rade ministerstvo zahraničia, svoje úlohy však úspešne zvládli aj ostatné ministerstvá. Napriek častému domácemu šomraniu na neschopných byrokratov sme mohli vidieť, že slovenské úradníci, ak sú správne zmobilizovaní, sú v skutočnosti dosť efektívni.
Aj slovenské predsedníctvo však demonštrovalo niekoľko zásadných problémov fungovania Európskej únie. Tým prvým je fakt, že východoeurópske krajiny veľmi nevyužívajú takto vytvorený priestor na formovanie agendy, ktorá by výraznejšie pomohla danému regiónu. Pripomeňme, že štvrťstoročie po páde železnej opony je Európa stále výrazne rozdelená.
Napríklad infraštruktúra v postsocialistických krajinách je v oveľa zúfalejšom stave ako u západných susedov. Napriek veľkému humbugu ohľadom tzv. Junckerovho plánu nedošlo za posledné roky ani k lepšej koordinácii a prenosu dobrej praxe, ani k vytvoreniu naozaj efektívnych nástrojov na financovanie verejných investícií vo východoeurópskom priestore.
Podobné je to aj inde. Napríklad vedci z postsocialistických krajín, ak sa im aj podarí získať financovanie výskumu z prestížneho celoeurópskeho programu Horizont 2020, dostávajú za svoju prácu zaplatené výrazne menej ako ich západní kolegovia. Jednoducho, nenašiel sa nikto, kto by za akademikov v našom regióne zaloboval a presadil pre nich trochu priaznivejší vzorec výpočtu odmeňovania.
Ďalším aspektom predsedníctva býva to, že tieto udalosti sú dosť nevyužitými príležitosťami na propagáciu Európskej únie smerom k domácemu obyvateľstvu. Kým napríklad Česká republika svoje predsedníctvo pred pár rokmi využila na pomerne slušnú propagáciu krajiny, aj cez kontroverzné, ale efektívne umelecké aktivity, komunikácia k vlastnému obyvateľstvu bola slabšia. Vďaka tomu ostal priestor na rôzne demagogické euromýty. Tými je dnes český verejný priestor zahltený. Väčšie či menšie politické postavy si budujú kariéru na úplne nezmyselnom vnímaní toho, ako Európska únia funguje.
Inak to nebolo ani počas slovenského predsedníctva. Okrem niektorých drobných aktivít, napríklad príprave materiálov o EÚ pre slovenské školy v rámci spolupráce zastúpenia Európskej komisie a ministerstva školstva, ostala príležitosť ľuďom niečo výraznejšie povedať o fungovaní moderných európskych štruktúr nevyužitá.
To pritom nie je vôbec len záležitosťou vlády. Médiá o samotnom fungovaní únie písali veľmi sporo. Predsedníctvo tak v očiach bežného človeka nebolo nič iné, ako pár večerí vysokých politických predstaviteľov. A to je naozaj veľmi skresľujúci pohľad.
Najväčší problém predsedníctiev je však v tom, že sa rázne neriešia výrazné škrípania vo fungovaní najväčšieho hospodárskeho zoskupenia sveta. Je jedno, či sa to týka bizarného prístupu k hospodárskym problémom Grécka, ktoré sa napriek „úspešným reformám“ dramaticky zadlžuje, či k napätiam v rámci eurozóny, ktoré môžu viesť aj k jej rozpadu, počínajúc budúcim talianskym referendom o zotrvaní tejto krajiny v menovej únii.
Tieto a mnohé ďalšie problémy si vyžadujú naozaj štátnický prístup, nie atmosféru, v ktorej sa vrcholní predstavitelia únie snažia bezpečne manévrovať riešením celého radu pomerne obmedzených technokratických tém. Nie je až také nadnesené varovať, že ešte niekoľko úspešných predsedníctiev a Európska únia možno prestane existovať.