Krach jednej banky vedie k reťazovej reakcii či k dominovému efektu. Problémy sa prenášajú na ďalšie peňažné domy alebo na celý systém. Podľa prepočtov Banky pre medzinárodné zúčtovanie v Bazileji talianske banky majú 550 miliárd eur úverov z celého sveta. Medzi nimi je 250 miliárd od francúzskych a 90 miliárd od nemeckých bánk. Najhoršie je na tom najstaršia talianska banka Monte dei Paschi di Siena. Celkove má 47 miliárd eur zlých úverov. Ide o dve pätiny všetkých jej pôžičiek.
Európska centrálna banka ju už v júli požiadala, aby sa ozdravila. Banka pôvodom zo Sieny zostavila plán na ozdravenie, ktorý predpokladá presun pôžičiek za 28 miliárd a zvýšenie jej kapitálu o 5 miliárd eur. Tie peniaze však banka nezískala a môže ju zachrániť len štát. V Taliansku sú desiatky bánk, ktoré majú nesplatené úvery. Riešenie týchto problémov bývalý premiér Matteo Renzi odkladal, lebo pred referendom nechcel nahnevať platiteľov daní a ani podnikateľov. Predchádzajúca talianska vláda presadzovala, aby sa problémy so zlými úvermi riešili prostredníctvom financií zo štátneho rozpočtu. Pravidlá Európskej centrálnej banky hovoria o tom, že zložitou situáciou bánk by sa mali zaoberať najmä ich akcionári alebo vkladatelia. Banky sú však radšej, keď ich problémy vyriešia peniaze štátu.
Názor nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza je známy: zisky sú súkromné, straty verejné. Kto má vyrovnať straty bánk? Táto otázka je kľúčovým problémom európskej hospodárskej politiky, ale aj hospodárskych politík členských štátov EÚ. Ak by sa mali problémy nesplatených pôžičiek riešiť pomocou peňazí ECB, platili by všetci obyvatelia eurozóny. Ak rozpočtom členskej krajiny, tak sú to dane jej občanov. Vtedy poskytuje ECB pôžičku, rozpočet dotáciu alebo rozpočet. Ak by to platili vkladatelia ozdravovanej banky, tak by to bol len zlomok obyvateľov tej-ktorej krajiny. Vklady sa nútene menia na akcie ozdravovanej banky. Ak by to platili len akcionári, tak je to ešte menej ľudí. Vtedy sa musia vydať nové akcie.
Ak nie sú problémy bánk schopní riešiť svojou činnosťou ich manažéri, do hry musia vždy vstúpiť akcionári. Ak sú to štátne banky, tak je to štát.Vladimír Bačišin, ekonóm
Kríza cyperského bankového systému sa v roku 2013 vyriešila viacerými nástrojmi. Daň pre právnické osoby sa zvýšila z 10 na 12,5 percenta a vklady nad 100-tisíc sa zdanili. V bankovom systéme boli vklady, ktoré sa považovali za poistené, ale aj nepoistené. Majitelia nepoistenej časti dostali namiesto peňazí akcie banky Bank of Cyprus.
Najväčší úder plánu ozdravenia cyperského bankového sektora znášali zahraniční vkladatelia bánk, ktorí do nich uložili peniaze svojich firiem registrovaných na Cypre ako v krajine označovanej pojmom daňový raj. Vyvolalo to negatívnu reakciu Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie. Ruskí občania v cyperských bankách prišli o dosť veľké sumy peňazí. Tesne pred vianočnými sviatkami znárodnili Ukrajinci svoju najväčšiu komerčnú banku Privat Bank. Bolo v nej najviac vkladov, a preto zasiahla vláda. Najväčší akcionári Igor Kolomojskij a Gennadij Bogoľubov odovzdali spolu s inými menšinovými akcionármi svoje podiely štátu. Banka mala veľa nesplatených úverov.
Ako fungujú banky podobného typu v bývalom Sovietskom zväze? Ich majitelia vyberú od obyvateľov vklady a z nich financujú svoje podniky. V ukrajinských bankách chýba kapitál 161 miliárd hrivien (1 euro je 27,5 hrivny). To znamená, že v tamojšom bankovom sektore chýba 5,8 miliardy dolárov. Môže to byť aj viac. Ozdravenie bánk bude znamenať, že ukrajinskí veľkopodnikatelia prestanú využívať vklady obyvateľov na svoje účely. Z ekonomiky sa môže postupne vytratiť morálny hazard.
Po roku 1998 sa bankový sektor ozdravoval aj na Slovensku. Mnohé súkromné banky a čiastočne i štátne banky zanikli (Devín banka, Priemyselná, Slovenská kreditná banka a iné). Ich akcionári nemali peniaze na ozdravenie. Banky, kde mal štát rozhodujúci majetkový podiel (napr. Slovenská sporiteľňa a Všeobecná úverová banka), prípadne kde mal verejný sektor veľa účtov, ozdravoval štát.
Slovenský bankový sektor nemohol ozdravovať niekto zvonku. Neboli sme ani členmi eurozóny. Nové akcie musel upísať štát ako akcionár. Namiesto nesplatených úverov poskytol bankám peniaze v podobe štátnych dlhopisov. Pre ekonomiku to prinieslo pozitívne efekty. Znížili sa úroky, teda zlacneli peniaze, obyvateľom sa začali poskytovať pôžičky na byty aj obyčajné spotrebné úvery.
Ak nie sú problémy bánk schopní riešiť svojou činnosťou ich manažéri, do hry musia vždy vstúpiť akcionári. Ak sú to štátne banky, tak je to štát. Ak problémy nie sú schopní riešiť súkromní akcionári, ich úlohu na seba berie štát.