Nielen o ruskej propagande

Prakticky od roku 2014 sa najrozličnejším spôsobom skloňuje fenomén tzv. ruskej propagandy. Viacerí európski autori pôsobeniu „ruskej propagandy“ pripisujú aj také dôsledky, ktoré s Ruskom bezprostredne nesúvisia, ako napríklad postoje k utečeneckej kríze, brexit alebo víťazstvo Donalda Trumpa.

03.01.2017 08:00
debata (77)

Propagandu môžeme chápať ako súbor aktivít v informačnom priestore s cieľom šíriť, posilňovať, oslabovať alebo ovplyvňovať určité nálady a konania. Fenomén propagandy je prítomný prinajmenšom od momentu vzniku masovej politiky a médií, schopných zasiahnuť široké vrstvy spoločnosti.

Ak hovoríme o „ruskej propagande“, máme na mysli buď informačné aktivity, ktorých zdrojom sú štátne inštitúcie Ruskej federácie (RF), im blízke subjekty, alebo subjekty, nekriticky prezentujúce stanoviská, ktoré cieľavedome podporujú pozície RF v medzinárodnom dianí. Samozrejme, Rusko nie je ani zďaleka jediným aktérom medzinárodných vzťahov, ktorý pri presadzovaní svojich cieľov používa popri vojenských metódach aj metódy nenásilné, v podobe šírenia vlastných hodnôt a preferencií prostredníctvom presviedčania verejnosti v zahraničí. Napokon, RF nie je jediná, ktorá pri zdôvodňovaní svojich pozícií účelovo narába s faktmi či uchyľuje sa k otvoreným lžiam.

Rusko otvorene dáva najavo svoje ambície vystupovať ako veľmoc. Reálnym faktom je, že veľká časť ruskej spoločnosti chápe rok 1991 a rozpad ZSSR a celého sovietskeho bloku ako tragédiu. Pre značnú časť ruských politikov je charakteristická snaha tento stav zmeniť, a tak de facto rehabilitovať imperiálne praktiky.

Ak RF nielen hlása, ale aj praktizuje politiku teritoriálneho revizionizmu, respektíve ak sa v štátnych médiách či vo vystúpeniach štátnych predstaviteľov objavujú pokusy rehabilitovať okupáciu Československa v roku 1968 alebo napríklad pakt Molotov – Ribbentrop, znamená to, že jej záujmy sa dostávajú do rozporu so záujmami Slovenska i ďalších štátov strednej a východnej Európy.

Problémom súčasnej Európy však nie je Rusko ani jeho propaganda. Dokonca ním nie sú ani konzervatívci, ktorí v Rusku, v krajine s jednou z najvyšších mier rozvodovosti v Európe, objavili ochrancu tradičných hodnôt. Časť ľavice zase prejavuje nezvyčajné pochopenie pre konzervatívny obrat v Rusku, pre záujmy tamojších oligarchov a štátnomonopolis­tických koncernov či pre konzervatívne chápanie medzinárodnej politiky ako hry veľmocí pri ignorancii osudu malých štátov. Problémom Európy je to, že stanoviská RF získavajú podporu obyvateľstva. Ešte väčším problémom je, ak sa nespokojnosť verejnosti pripisuje účinkom „ruskej propagandy“.

Médiá, označované za nástroj „ruskej propagandy“, však neponúkajú ako alternatívu podstatne viac ako podporu niektorých mocenských krokov Kremľa v zahraničí, napríklad v Sýrii alebo na Ukrajine. Nepredkladajú existujúci model politického a sociálno-ekonomického usporiadania v RF ako pozitívnu alternatívu. Na druhej strane sa v nich koncentrujú rozličné frustrácie veľkej časti verejnosti, či už zo sociálno-ekonomického vývoja alebo z vojen, vedených USA a ďalšími štátmi Západu v rozličných častiach sveta, ktorých legitimita je prinajmenšom otázna.

Podpora cieľov ruskej zahraničnej politiky sa do veľkej miery prelína s nárastom protestných nálad proti vládnemu establišmentu v západných štátoch, aj keď, samozrejme, v mnohých prípadoch sa dá hovoriť o reálnych ekonomických či politických záujmoch elít. Fenomén protestných hnutí však nevytvorilo Rusko, ale narastajúce odcudzenie verejnosti od politiky, v ktorej narastajú oligarchické tendencie. A to politikou v duchu hesla „There is no alternative“ (Alternatíva neexistuje), rozkladom sociálneho štátu i nezvládnutou integráciou imigrantov.

V Moldavsku či v Bulharsku nezvolili proruského prezidenta vinou ruskej propagandy, ale pre skorumpovanosť „proeurópskych“ vlád. Za problémy Ukrajiny síce čiastočne môže politika RF, ale rovnako aj politika jej vlády. Ani nesúhlas so zásahom v Líbyi, s politikou USA v Iraku či s uznaním Kosova pri nerešpektovaní medzinárodného práva automaticky neznamená súhlas s politikou Ruska napríklad na Ukrajine.

Tzv. alternatívne médiá majú úspech tam, kde tie „štandardné“ zlyhali, napríklad pri reflexii vojny v Iraku či dôsledkov neoliberálnej transformácie. Keďže Rusko vníma svoje záujmy a najnovšie aj civilizačnú identitu v rozpore so Západom, nemôže byť prekvapením, že sa usiluje existujúce problémy využiť.

Ak teda západné elity nie sú schopné presvedčiť značnú časť vlastného obyvateľstva v prospech svojich cieľov, je to v prvom rade náš domáci problém a nie vina Ruska. Nijaká propaganda totiž nemá šancu na úspech, pokiaľ neexistujú ľudia, ochotní ju prijímať. Jediným liekom na „ruskú propagandu“ je teda zmena politickej praxe v západných štátoch a podpora dôveryhodných, vyvážene informujúcich médií. V opačnom prípade aj Západ môže upadnúť do rovnakého klišé ako sovietska propaganda, keď za všetky nedostatky obviňovala Západ.

© Autorské práva vyhradené

77 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Vladimir Putin #propaganda