Absolvoval som Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej som strávil prakticky celý život. Ak teda nepočítam ročný postdoktorský pobyt na University of Strathclyde, Glasgow a od roku 1989 niekoľko mesiacov strávených ako hosťujúci profesor na viacerých univerzitách vo Francúzsku a na Wake Forest University v USA. V rokoch 1986 až 1991 som bol dekanom našej fakulty, som jedným z 20 najcitovanejších slovenských chemikov (vyše 2 200 citácií v zahraničných časopisoch a monografiách).
Vo Višnovského návrhu sa pravdivo uvádza, že vysokoškolské tituly sa u nás získavajú dosť zložitou cestou a sú podmienkou na zastávanie najnáročnejších funkcií na vysokej škole. Veľmi dúfam, že pod tými funkciami myslí autor prednášať, vychovávať diplomantov a doktorandov a nielen zastávať funkciu dekana fakulty či rektora univerzity (toto vyžaduje platný vysokoškolský zákon).
V ďalšom uvádza príklady zo zahraničia, kde sa pod týmito titulmi myslia pracovné pozície na dobu určitú, ktoré si tá-ktorá univerzita obsadzuje pomocou konkurzov (nevyžaduje sa predchádzajúca habilitácia či inaugurácia) a tento titul sa vraj viac viaže na pedagogickú ako na vedeckú činnosť.
Nuž, s týmto tvrdením nesúhlasím. Pri takýchto konkurzoch, na ktoré sa hlási aj niekoľko desiatok záujemcov, sa kladie dôraz práve na výsledky vedeckej práce uchádzača a tým i na pravdepodobnosť, či uchádzač môže získať grantové prostriedky na výskum a platy budúcich doktorandov.
Profesor Višňovský ďalej zdôrazňuje, že podmienky na prijatie si stanovuje tá-ktorá vysoká škola, a teda určuje aj obdobie, na ktoré je uchádzač na profesorské miesto prijatý, a že nemusí byť v nasledujúcom konkurze úspešný. Navrhuje zaviesť takýto postup obsadzovania pracovných pozícií docent a profesor ma dobu určitú aj u nás. Obavy, že by si niektoré vysoké školy stanovili prinízke kritériá, ktoré by viedli k zhoršeniu úrovne školy, by sa dali vraj odstrániť tým, že by sa zákonom alebo iným záväzným predpisom stanovili základné, resp. rámcové kritériá, ktoré by žiadna škola nemohla podliezť.
To si profesor naozaj myslí, že by kritériá na profesora medicíny, stavebníctva alebo strojníctva určovali, prípadne schvaľovali naši poslanci v parlamente? Prečo Višňovský so svojimi reformátormi brojí proti Akreditačnej komisii SR, keď ona takéto kritériá už stanovila?
V úvode článku autor uvádza, že za súčasného stavu nie sú tituly docent a profesor viazané na pracovné miesto a sú to iba stavovské, a nie profesionálne tituly. Ak je niekto docentom alebo profesorom na vysokej škole a nemá iné zamestnanie, tak má profesionálny titul, na ktorý sú nadviazané presne určené povinnosti.
Stavovské tituly sa na niektorých školách rozdávali pre pracovníkov Slovenskej akadémie vied, ako aj iných inštitúcií za to, že daný človek mal síce výborné vedecké výsledky, ale na škole mal jeden či dva semestre jednu dvojhodinovú prednášku. Ak škola potrebovala garanta, respektíve spolugaranta, tak ich aj zamestnali.
Bolo by teda potrebné, aby do svojej novely profesor Višňovský, ak chce aby tituly boli iba profesionálne, zakomponoval, že tituly, ktoré nie sú viazané na reálne plný úväzok na danej škole, sa zákonom zrušia. Toto by hádam podporilo aj ministerstvo zdravotníctva. Veď ak človek pracuje každý deň 16 hodín, tak ide proti svojmu zdraviu.