Konkrétne ide o zákaz pravicovo-extrémistickej Národnodemokratickej strany (NPD), ktorý žiadali zástupcovia Spolkovej rady s odôvodnením, že ohrozuje demokratické usporiadanie v krajine. Sudcovia v Karlsruhe síce potvrdili, že NPD „sleduje protiústavné ciele“, stranu však nezakázali, pretože vplyv NPD upadá a strana tak už nedokáže ovplyvňovať politický vývoj v Nemecku.
Tento verdikt je určite veľkou výzvou k serióznej politickej debate. Sudcovia k nej prispeli dvoma spôsobmi. Po prvé, vymedzili právne predpoklady fungovania demokratického spoločenstva. Po druhé, dokázali sa v rozsahu takmer 300 strán vyjadriť tak, že všetky strany boli napokon spokojné.
Pritom treba myslieť nielen na odporcov v procese, ale aj na čoraz väčší podiel občanov, ktorí sú znechutení z údajne stagnujúcej demokracie pod vedením kancelárky Angely Merkelovej. To je dosť dôležité práve preto, že Nemci si budú voliť nový parlament 24. septembra.
Na prvý pohľad vyzerá rozsudok ako spoločenské „sedatívum“, ktoré prišlo tesne pred volebnou kampaňou. Spolkový ústavný súd je totiž jediným orgánom, ktorý má oprávnenie zakázať politické subjekty. Sudcovia toto právo využili doteraz dvakrát, tak voči pravicovým, ako aj ľavicovým extrémistom (v roku 1952 zakázali neonacistov a v roku 1956 komunistov). V prípade NPD na to nadviazali tým, že dnešné Nemecko označili za zrelú demokraciu, ktorá má k dispozícii množstvo alternatív na ich oslabovanie.
Poslanci NPD už nie sú zastúpení v žiadnom nemeckom sneme. Strana však predtým dostala miliónovú štátnu podporu za získané mandáty rovnako ako ostatné parlamentné subjekty. Podľa sudcov však zákonodarcovia môžu v budúcnosti napríklad obmedziť prístup extrémistov k finančným zdrojom od štátu.
Ide však o oveľa viac. Konanie proti NPD bolo aj testom toho, kam až možno zájsť vo vzťahu k extrémistickým politickým hnutiam. Napríklad Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV) prestal s pozorovaním poslancov Ľavice (Die Linke), ktorá je nasledovníčkou komunistickej strany v bývalej NDR, iba pred tromi rokmi. V prípade čoraz populárnejšej pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD) prebiehajú tiež debaty o tom, či by predstavitelia tejto strany nemali byť pod drobnohľadom BfV.
Pritom Die Linke aj AfD oslovujú dostatok voličov (na rozdiel od NPD), takže je viac-menej isté, že dokážu zdolať povinné 5-percentné kvórum potrebné na vstup do parlamentu. Die Linke sa stala hovorcom sociálne slabých. AfD sa síce v minulých voľbách ocitla tesne pred bránami Bundestagu, no táto strana vôbec nie je iba prechodným protestným hnutím, čo dokazujú aj prieskumy.
Nedávnym rozsudkom Spolkového ústavného súdu dostali politici významný impulz, že ďalšia diskusia o zákaze a iných formách vyčlenenia politických protihráčov je momentálne bezpredmetná. Svoje sily by preto mali radšej investovať do rozvoja politickej kultúry.
Ústavní sudcovia zdôraznili, že Nemci po vojne vybudovali stabilnú demokraciu. Pritom nejde o samozrejmý politický stav, lebo ju treba stále prispôsobovať vnútorným a vonkajším výzvam. Je dosť zaujímavé, že sudcovia vymedzili pravidlá demokratického života v Nemecku zároveň podľa toho, čo vyplýva z konfliktov s domácimi extrémistami, a podľa toho, čo sa deje v súhre rôznych demokratických systémov v Európe.
To nie je nič viac ani nič menej ako začiatok širokej debaty o celoeurópskej demokracii. Starý svet sa nachádza v krízovom stave. Mali by sme byť hrdí na spoločné hodnoty a mali by sme sa stále snažiť ich udržiavať.
Sudcovia v Karlsruhe označili Nemecko za zrelú, nie však za dokonalú demokraciu. To znamená, že i demokrati s mnohými skúsenosťami by mali počúvať svojich kolegov z mladších demokracií.