USA: Bod zlomu?

Posledný vzorový líder odchádzajúceho systému a najhrubozrnnejší model toho nového - rozdiel medzi odchádzajúcim a nastupujúcim prezidentom USA je taký priepastný, že verne odzrkadľuje zlom, do ktorého sa západný svet dostal.

21.01.2017 09:00
debata (104)

Vonkajšej prezentácii Baracka Obamu niet čo vyčítať. Ak si jeho štýl, dizajn, kultúru prejavu a charizmu dáme do kontrastu s odpudivou scénou, v ktorej Donald Trump paroduje fyzicky postihnutého novinára, tak „niet o čom“.

Iste, je to len dizajn, nie obsah, ale ten nastavuje vzory správania spoločnosti. Problém Obamu je však ten, že pôsobí ako dokonalá reklama na produkt, ktorý je už dávno po dátume spotreby. Vnútri produktu je nahromadených toľko neduhov a pokrytectva, že ich ani dokonalý obal nedokáže zakryť. Ako tá Toscaniho navoňaná zdochlina.

Obama určite nie je iba prázdny marketing. Ak niekomu nestačí 20 miliónov ľudí, ktorí vďaka jeho zdravotníckej reforme neskončia „mŕtvi na ulici“, obrazne povedané, potom sú tu ešte masívne investície do obnoviteľných zdrojov energie a líderstvo v Parížskej dohode o klíme či záchrana ekonomiky pred voľným pádom, s najdlhším obdobím prírastku pracovných miest v histórii, jadrová dohoda s Iránom, normalizácia vzťahov s Kubou, ale takisto zlyhanie na Blízkom východe a v severnej Afrike.

„Nový začiatok“, tak sa volala euforicky prijatá reč Obamu k moslimom na pôde univerzity v Káhire v júli 2009. Či to, akým spôsobom sa USA zachovali voči tomuto regiónu, bola naivita, alebo zámer, nechajme na posúdenie povolanejším (a konšpirátorom). Trpké plody však dnes znáša Európa, a preto má dosť dôvodov, byť voči Obamovej zahraničnej politike kritická.

Najviac však Obamov odkaz poznačí fakt, že práve za jeho éry sa skončil Západ „ako ho poznáme“. Kým pri jeho nástupe už zúrila finančná kríza, no ľudia stále verili, že ide o anomáliu inak funkčného demokratického kapitalizmu, tak dnes sme niekde úplne inde. S revoltou nižšej strednej triedy, na ktorú politika zabudla, s ôsmimi mužmi vlastniacimi toľko ako polovica ľudstva, s nástupom médií vlastnej pravdy a hyperpolarizáciou politiky. Z „nádeje a zmeny“ roku 2008 je frustrácia a revolta roku 2016.

K dnešnému stavu prispel Obama paradoxne už aj tým, že bol. Frustrácia nižšej strednej triedy Západu, nahromadená dôsledkami globalizácie, nástupu technológií a ekonomických rozhodnutí politiky, najmä uvoľnenia rúk finančného kapitálu, kulminovala zrútením starého režimu Západu aj preto, lebo (biely) pracujúci a často nepracujúci muž videl, ako pri jeho stagnácii získavajú priestor rôzne menšiny, ktorým on kedysi, za „starých dobrých čias“, dominoval: etnické menšiny, ženy, homosexuáli. Afroameričan na poste prvého muža krajiny tento pocit stelesňoval dokonale.

Obama, samozrejme, nie je bez viny. Nikdy sa netajil tým, že sa k starému režimu Západu a jeho pilierom – voľnému obchodu a globalizácii – plne hlási, obhajoval takmer výlučne ich prínosy. Sprísnil síce režim Wall Streetu, rovnako je však pravda – ak hovoríme o sile symbolov, ktorej jeho úrad iste rozumel – že za jeho éry neskončil ani jeden finančný kapitán za mrežami. A niežeby nebolo za čo.

História je však neúprosná. Obama nezvrátil trend, ktorým sa svet uberá, a preto je spoluzodpovedný za nástup prezidenta, z ktorého administratívy ide ešte väčšia obava ako z neho samotného. Ešte stále však existuje šanca, že u Trumpa dôjde k obratu. Hovoriť o hrozbách nerovnosti je dnes dokonca „trendy“ v Davose či v rámci MMF. Facebook zavádza filtre na falošné správy a politici sa dušujú, že budú viac počúvať ľudí. Zmena je na obzore…

© Autorské práva vyhradené

104 debata chyba
Viac na túto tému: #USA #Barack Obama