Zbohom Janek, Gustlik, Grigorij, Olgierd, zbohom Šarik zo seriálu o štyroch tankistoch a psovi z doby, v ktorej sme boli všetci tankisti. Síce bez tanku, ale s levími srdcami bez bázne a hany.
Realita mojej vojny o dvanásť rokov neskôr, to boli vypatlaní opilci s krvavými očami, mumlajúci si medzi sebou akousi zvláštnou rusko-česko-slovenskou rečou-nerečou chrapľavo revúci na nás protichodné rozkazy. Ihrisku hovorili gorodok a väznici ťurma. Raz keď jeden major povedal psovi sabáka, normálne som sa zhrozil „kam sem to vlez“. Do Domažlic, na bigošárnu, ty vole!
Najhoršie bolo, že dôstojníci stále všetkých nútili, aby sa stali vojakmi z povolania, že budú byty aj prachy. Pravda je, že až na pár skutočne retardovaných jedincov, ktorí boli proti svojej vôli vrátení do civilu, vojnu nechcel podpísať nikto. Nakoniec musel odísť s papiermi na hlavu aj posledný potenciálny dôstojník Imro Bogár. Bojoval statočne – najprv sa skryl v pivnici a potom, keď ho našli a vystrojili na poslednú vojenskú cestu, utiekol za veliteľom útvaru a plačúc ho prosil, aby mohol strieľať, reval: „Nechcem domov, ser…m na svoje decká, načo sú mi, ja som vojak, obranár!“
Veliteľ bol úplne dojatý, normálne Imiho objal, keby bolo na ňom, povýšil by ho na lampasáka a nechal si ho na furt, ale nemohol. Imimu pridelili vojenskú eskortu, ktorá ho viezla do Spišskej Novej Vsi. Tam na nich čakala partička z osady, ktorá eskortu dobila tak, že sa chalani vrátili zo špitála o tri týždne. Imro totiž v krčme zareval: „Kvôli týmto kur..m nejsom soudruh veritel!“ To ešte ako-tak ukecali a vysvetlili, dostali iba pár faciek, pre normálnych ľudí čas zmiznúť, lenže tí traja čatári, snaživí blbci, chceli podľa rozkazu vziať Imrovi to posledné, čo mu zostalo, milovanú uniformu, a to bolo teda moc.
Nakoniec ostali ležať dokopaní na peróne a Imro im ešte ako generalissimus postŕhal epolety a ich čatárske frčky si napichal na svoje výložky. Na každej výložke mal deväť frčiek, toľko nemal ani minister obrany Martin Dzúr, ešte si pripichol vzorného vojaka a špecialistu druhej triedy, potom sa hrdo odobral za štyrmi deťmi a manželkou, ktorá mu na vojnu obrími prváckymi písmenami písala na obálku listu: Džon Travolta, Drupi, Fantomas, vojín Imro Bogár.
Listy boli fajn, a vždy takmer rovnaké, Imro nečítal, bo nevedel, čítal som mu ja, on iba zatínal päste, kričal, a raz, keď som mu prečítal: „Chcel ma pot…ť Jožo, ale som ušla, ani tatkovi som nedala, chcem tvoju fotku,“ mi zavalil päsťou, až ma krv zaliala. Fakt škoda, že Imra nenechali na vojne, patril tam, ale IQ test ho zradil, 56 bolo málo aj na pechotu. To teda neviem prečo, v živote som nedokázal tak rýchlo ako on zložiť „sapík“, o hode nožom do hocikoho bez rozmýšľania ani nevyprávam. Pre mňa bol Imro prototyp pravého dôstojníka! A ako túžil ísť robiť poriadky do Poľska, ktoré sa v 80. rokoch zmietalo v kríze! Ten by sa nesral. Zato my ostatní sme boli dosratí až za ušami.
Imro bol jediný človek z päťtisíc chlapov, ktorý sa túžil stať lampasákom, my ostatní by sme si radšej oko vypichli, ako byť guma. A že stále všetkých presviedčali, aby vojnu podpísali, a sľubovali hory-doly, tomu verte, lenže od IQ 70 už nik neveril, že má v plnej poľnej maršálskou hůl, ako nám idylicky šemotil politruk major Kaplnka, zvaný Mamrd.
Navyše, ja som mal z vojakov obrovskú traumu ešte z detstva. V nedeľných inscenáciách ukazovali chudáka čilského prezidenta ako ho opusteného národom mučí ozbrojená vojenská chunta na čele s generálom Pinochetom, čistá hrôza. Potom Poľsko, iná chunta a generál Jaruzelski v hlavnej úlohe, ďalší v rade plukovník Kaddáfí či Idi Amin… Chunty boli všade, jedna horšia ako druhá, a mne bolo v Československu bez chunty krásne. V Roháči si z vojenských diktátorov robili srandu, a to ma tešilo.
Ale čo teraz, pre pánaboha, keď sa naplnila moja najväčšia trauma z detstva? Mám strach, kričím zo sna, veď vojenská chunta sa vplížila priamo do vlády mojej krajiny, už sú tam, a ja sa bojím, že sa raz zastaví program v telke a uvidím na obrazovke kapitánov, majorov a plukovníkov. A desivé slová: „Ujímame sa v mene ľudu vlády“ sa stanú realitou. Ešte že sa toho nedožil tatko, aj keď on mal pár chuntičov celkom rád.