Dakota Acess má 1 888 kilometrov. Tri etapy kanadsko-amerického systému ropovodov Keystone XL sú už v prevádzke. Po jeho celkovom dokončení bude mať systém 3 462 kilometrov. Prečo Trump podpísal príkazy? Jednoduchý dôvod: výstavba ropovodov vytvára nové pracovné miesta. Preprava ropy prináša dane, a tie sú príjmom štátneho rozpočtu.
Ak ľudia nechcú, aby ropovod išiel cez Bratislavu do Schwechatu, tak sa musia nájsť alternatívne trasy. A keď sa nenájdu, tak asi ten ropovod nebude.
Nielen pre USA, ale aj pre Slovensko má význam preprava zemného plynu plynovodom a preprava ropy ropovodom. Sú za to doláre a eurá. Ich prevádzka je výsledkom najnovších výsledkov vedeckého a technologického výskumu. Už samotné ukladanie rúr si vyžaduje komplexné projektovanie. O nič jednoduchšie nie je ich naplňovanie a nalaďovanie prevádzky, ako aj samotné fungovanie.
S výstavbou ropovodov sa vždy spájajú otázky životného prostredia. Len aby niečo nevytieklo alebo neprasklo. Dnes sa časť ropovodu Družba, ktorá je na území Slovenska, riadi digitálne. Podstata je jednoduchá. Na celej trase sú v malých vzdialenostiach snímače, ktoré prenášajú údaje do centrály. Ak by sa niečo stalo, preprava sa zastaví.
Na územiach, ktoré sú citlivé z hľadiska životného prostredia, sa ropovodné potrubie kladie do ďalšieho potrubia. Ak by aj niečo prasklo, ropa vytečie do ďalšej rúry. Je veľmi nepravdepodobné, že by dve rúry praskli na jednom a tom istom mieste. Ďalším systémom ochrany prepravy ropy, ktorý existuje, je využívanie výsledkov analýzy obrazu, ktorý sa sníma kamerami a presúva sa na centrálny pult riadenia.
Z tohto hľadiska je úplne zbytočná diskusia o tom, či stavať, alebo nestavať ropovod z Bratislavy do Schwechatu. Ako ukazuje prax vo svete, ropovody sa dajú stavať a súčasne sa dá aj chrániť životné prostredie. Ropovody idú cez mestá, ale aj cez rieky. Majú také bezpečnostné systémy, ktoré sú zárukou, že sa nič nestane.
V ekonómii existujú aj modely riadenia rizika. Stručne sa o nich dá povedať, že je to prepočet toho, čo by bolo keby… Pri dnešnom riadení bezpečnosti prevádzky prepravy na Slovensku, ktorý je analogický ako všade inde vo svete, je to, čo by bolo, keby bolo, jedna tisícina. To by musel na Bratislavu padnúť meteorit alebo atómová bomba. A to bude nielen po ropovode, ale aj po nás všetkých.
Minister hospodárstva Peter Žiga nedávno vyhlásil: „Určite by bolo dobré mať prepojenie s rakúskym Schwechatom. Otázka však znie, koľko cez ten ropovod vieme doviesť reverzom napríklad do Slovnaftu. Druhou otázkou je, že nemám záujem riešiť niečo, proti čomu je verejnosť. Jednoducho, ak ľudia nechcú, aby ropovod išiel cez Bratislavu, tak sa musia nájsť alternatívne trasy. A keď sa nenájdu, tak asi ten ropovod nebude.“
Odpoveď je jednoduchá. Ministerstvo hospodárstva SR je nepriamo majiteľom podniku, ktorý má prepravovať ropu. Malo by sa starať o to, aby zhodnotilo doterajšie investície. Okrem toho by malo informovať verejnosť o tom, aký je systém ochrany životného prostredia pri preprave ropy cez Slovensko.
Je možný aj druhý scenár. Raz sa cez Slovensko nebude vôbec prepravovať ropa. Ako prepravná trasa nebudeme zaujímavou krajinou. Potom by bolo treba predstaviť, koľko peňazí by si vyžadovalo napríklad uzavretie slovenskej trasy ropovodu Družba, i s jeho vykopaním a likvidáciou zariadení a s celkovou budúcou stratou príjmov štátneho rozpočtu.
O projekte ropovodu z Bratislavy do rakúskeho Schwechatu nemôže hovoriť hocikto. Ten, kto chce do toho vstupovať, by mal poznať najnovšie digitálne systémy riadenia bezpečnosti slovenskej a českej časti ropovodu Družba. Mimochodom, práve ropovod Družba ju už viac ako 50 rokov súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Žitný ostrov. Nakoniec práve na ňom stojí aj rafinéria Slovnaft.
Bez rešpektovania konkrétnych znalostí či širokého spektra súvislostí a faktov sa potom hospodárska politika a politika v oblasti životného prostredia bude podobať na výrok ruského revolucionára Vladimíra Ulianova (Lenina): „Každá kuchárka môže riadiť štát!“ Nedajbože začne kuchárka riadiť politiku v oblasti životného prostredia alebo hospodárstvo, no i to, či má projekt ropovodu Bratislava – Schwechat parametre ochrany životného prostredia a ekonomickej rentability.
Ak budeme uvažovať týmto spôsobom, nastane takáto situácia. Všetko, čo sa stavia alebo robí v krajine, zasahuje do životného prostredia, má naň dopady. Ak by sme sa riadili týmto princípom, dodnes by sme žili v dreveniciach a prepravovali sa na konských povozoch. Neznamená to, že by sme ich mali zlikvidovať. Aj ony majú miesto v našej spoločnosti, ako oblasť agroturistiky, ale aj kultúrneho a historického dedičstva obyvateľstva a krajiny.