Hotový je síce aj ten občan, ale čo už. Občania trpeli, trpia, a budú trpieť, tak je to na svete zariadené. Za to trpenie však majú aj svoje neodškriepiteľné práva. Napríklad právo písať nenávistné komentáre, právo udávať, nadávať, byť proti všetkým, a keď treba, tak aj proti sebe samému. O tom poslednom je právo na telku, rádio a net.
Desí ma to, že mor musí mať obete, inak by zanikol, a všemocné píplmetre veľmi presne vedia, koľko sa na ktorý pseudoprogram díva nešťastníkov, a podľa toho namiešajú ďalší identický hnoj na inej stanici.
Toto právo, viac-menej ignorujem, nežijem ani ajťácky, ani fejsbukácky, ani instagramovo. Vyhýbam sa správam od krimi až po šport, vyhýbam sa štekotu moderátorov, tých odporných vlkodlakov dnešného mediálneho neba. Nesúťažím s chechtalmi, a keď pri prepínaní počujem ich rehot a diluviálne prazvuky na istých kanáloch, prchám z nich ako eštebák z úradu pamäti národa.
Ten rehot a bľabotanie slávnych pri stolíkoch s ručiacim komparzom za chrbtom ma desí ani nie svojou stupiditou (mňa už nedostanú, zblbnutý som až dosť) a hlavne, nie som cieľová skupina. Desí ma to, že mor musí mať obete, inak by zanikol, a všemocné píplmetre veľmi presne vedia, koľko sa na ktorý pseudoprogram díva nešťastníkov, a podľa toho namiešajú ďalší identický hnoj na inej stanici.
Najpozoruhodnejšie je to, že mnohé formáty sú také hrozné, že by ich naši tvorcovia nemuseli vedieť vymyslieť, a tak sa kúpia formáty zvonka, a už to fičí. O prachy ide predsa až v první řade, ako hovoria Česi.
Napríklad minule som videl celebrákov, ktorí sa vyjadrovali ku skvelým nadčasovým piesňam v akejsi obskúrnej šou. Musel som to pozerať, nedalo sa odísť. Polovicu tej desivej squadry som ani nepoznal, ale boli to zjavne esá, ktoré vedeli o všetkom všetko, len som dúfal, že ich psí hlas do neba nedôjde a ľudia sa nimi nedajú ovplyvniť.
Ja som sa nedal, lenže ja som nikto, ako hovoril môj tatko – Luško, ty si noubady. Inokedy som videl v jednom seriáli muža prezlečeného za ženu, to je taká klasika zo stužkových, ktorá zaberie vždy. Ženy za mužov, muži za ženy a všetci za kovbojov „to pude“.
Mám mladučkú dcéru, a tak dokonca viem, kto sú to youtuberi. To sa proste niekto natočí, a hop, už je na jútrúbe! Pár tých trúb som videl. Také to „Čaute, ľudia, ja som Jožo a toto je Fero a sme tu. Povedz néčo aj ty, Feri!“ Druhý blb nevie, čo má povedať, tak sa pitvorí, skrýva alebo češe, to je celé, a potom už sú len tisíce ďakovných listov v podobe lajkov. Pravdou je, že posledný seriál s prezlečeným mužom bol ešte horší ako jútrumberovia. Nevidieť neuverím.
Môj tatko mal v šesťdesiatych rokoch kamaráta režiséra, ktorý sa volal Brucháč. Tento Brucháč mal svoj vysnívaný film, na ktorý mu sviňa socialistická kinematografia nedala prachy. Miloval som ten film, teda to, ako ho Bruchy rozprával: „Počúvajte, chlapci, od Manderláka ide patnást obrovských bielych mercedesov…“ Tatko mu hovorí: „Bruchy, to je kurva moc, šak tolko ich neni na celom Slovensku!
„Požičáme v Rakúsku“ – mávol Bruchy rukou a pohladil ma po neforemnej obrej detskej hlave. „Ideme ďalej, čuj, Luško“, – dýchol na mňa vínny opar a pokračoval: „Takže mercedesy idú a desivo vrčia, za volantami sedia chlapi v čérnych klobúkoch a čérnych okulároch s obrovskými dymiacimi dútnikmi v hube“. Tatko otvoril znovu ústa na protest. A ja som zasyčal: „ssst!“
„A vpredu na motoroch tých mercedesov bude sedeť tricat holých báb, pozor, úplne holých, iba z ritky každej trčí bažantie pero. Ako som bol malý, tak som bol z toľkej krásy totál skolabovaný. S Bruchym sme tú nádheru pred sebou úplne videli. Perá trčia a nám sa lesknú oči. A potom to tatko celé posral, keď sa opýtal: „A ďalej, no čo bude ďalej?“ „A čo by ešte bolo, to je celé!“ – odpovedali sme začudovane.
„Veď je tam všetko, úplne všecíčko, už tam netreba ani tralala.“ To už sa zasníval aj tatko. Dokonca vzdychol: „Ajajaj!“ Viem, že keby režisér Brucháč žil dnes, bol by absolútna špička, Oto, Oskar, Glóbus, čo len chcete. Je mi za ním strašne smutno, hlavne, keď vidím meďáky, a že ich je. A smutno je mi aj za tatkom, ktorý keď chcel spať, a my nie, hulákal z postele: „Vypnite to, šak vy by ste v tej telke kukali aj na holé rite, keby ich na vás niekto vystrčil.“ Ach, tati, keby len rite!