Neobratná politika, ktorú vyspelý svet dlho uplatňoval v Sýrii a Iraku, nás dostala do nezávideniahodnej, viac-menej závislej situácie. Trochu pripomína známe tri opičky, ktoré dostávajú ázijské nevesty.
Demokratické spoločenstvo, ktoré tak rado kritizuje Moskvu, odpustí nepomerne tvrdšiemu režimu „sultána" Erdogana všeličo.
Jedna opička si zakrýva oči, druhá uši, tretia ústa. Nič nevidieť, nič nepočuť, nič nehovoriť. Európa sa stala nevestou a Turecko na spojnici medzi Balkánom, Blízkym východom a krajinami Strednej Ázie oným despotickým manželom.
Áno, našim politickým predstaviteľom v Bruseli, ale aj tým na úrovni miestnych vlád, sa starý kontinent podarilo vmanipulovať do situácie, v ktorej erdoganovská záujmová klika ťahá za výrazne dlhší koniec povrazu. V podstate si môže vychutnávať odplatu za predchádzajúce desaťročie ponižujúceho bezúspešného klopania na bránu európskych spoločenstiev.
Ankara je teraz jedným z kľúčových hráčov v regióne, ktorý bude určite ešte veľmi dlho destabilizovaný. Hlava osemdesiatmiliónového štátu, ktorý sa počas vlády ním založenej Strany spravodlivosti a rozvoja ekonomicky výrazne posilnil, si je svojho významu sakramentsky vedomá.
A dokáže to primerane využívať. Erdogan dobre vie, že starý kontinent ohrozujú prívaly utečencov a že proti nim Turecko za úplatok tvorí múr. Nejde len o laxnosť, idealizmus či pseudohumanizmus európskych elít, ktorým môže kedykoľvek pohroziť tým, že zdvihne stavidlá ľudskej „cunami“.
Turecká armáda, ktorá konečne operuje aj proti islamistom, je druhá najsilnejšia v NATO. Aliancia má dôležité základne v Malej Ázii a teraz je nutné jej úlohu nanovo definovať. Kvôli novému prezidentovi USA, odhlasovanému brexitu vo Veľkej Británii či vzostupu Putinovho Ruska.
(Ne)bezpečnosť pomerov a príslušná propaganda sú základným kameňom Erdoganovej vonkajšej aj vnútornej politiky. Po nevyjasnených okolnostiach júlového pokusu o puč rozbehla vládna klika mimoriadne čistky. A je zrejmé, že základ proskripčných zoznamov musel vzniknúť už skôr.
Oslabili sa tým síce ozbrojené zložky, ale ich vernosťou si – zásluhou vymenovania nových veliacich dôstojníkov – môže byť prezident istý. Podobne ako si tým kedysi dávno mohol byť istý napríklad Josif Stalin.
Vplyv odvetných krokov proti skutočným či domnelým nepriateľom je mimoriadny. Politická opozícia, univerzity, úrady, médiá a celá spoločnosť pochopili, kto je v Turecku pánom. Do budúcnosti to pravdepodobne bude mať výrazné následky.
Erdogan sa ako bývalý starosta najľudnatejšieho mesta Istanbulu dostal na najvyššie poschodia politiky v roku 2003, keď sa stal premiérom, a pred tromi rokmi sa postavil na čelo štátu. Vzhľadom na svoje velikášstvo sa určite nebude chcieť tak skoro porúčať do dôchodku a pre svoju pozíciu urobí maximum.
Je ťažko vypočítateľný a jeho divoké geopolitické lavírovanie už narobilo veľa zlej krvi. Nasledovalo pragmatické zmierenie a ďalšia etapa inklinácie k podobne autoritatívne vedenej Ruskej federácii. Dokonca sa začalo hovoriť o osi Moskva – Teherán – Ankara.
Situácia však nie je jednoznačná. Najmä hospodárske väzby na EÚ alebo USA sú, slovami klasika, väčšie než malé. Vytvárajú určitú závislosť. Niečo však je isté. Demokratické spoločenstvo, ktoré tak rado kritizuje Moskvu, odpustí nepomerne tvrdšiemu režimu „sultána" Erdogana všeličo.
Dvojaký meter sa okrem iného nedotkne odstraňovania slobôd, korupcie, predchádzajúcej podpory Islamského štátu alebo (občianskej) vojny s Kurdmi, ktorí sú spojencami Západu proti islamistom. A ešte jeden postreh: západné spojenectvo s Ankarou je prejavom pestovania ďalších medzinárodných problémov. Vytĺkanie klinu klinom.