To, čo by v nemeckej domácej politike počas uplynulých desiatich rokov vyvolalo úškrn na tvári a ešte v januári mohlo pôsobiť ako krátkodobý výkyv z normálu, je dnes realita. Nemeckí sociálni demokrati sa po desiatich rokoch politického trápenia chystajú prebrať vedenie v krajine. Ešte pred pár mesiacmi nepredstaviteľná vec.
Na tomto zvrate je pozoruhodné, že nemá veľmi racionálne vysvetlenie. Platí bezmála všetko, čo o politickej depresii SPD platilo ostatné roky. Nič sa nezmenilo na nevďačnej pozícii „junior partnera“ veľkej koalície, ktorý presadzuje tému za témou, ale politické body z titulu „kancelárskeho bonusu“ zbiera Angela Merkelová.
Nezmenilo sa ani historické bremeno a trauma zo Schröderovej reformy pracovného trhu, ktorá vklinila kôl medzi odbory a stranu a programovo ju vnútorne rozčesla. Nezmenil sa ani nosný konflikt západnej sociálnej demokracie ostatných desaťročí, ktorý vzorovo poznačil SPD ako vzorovú stranu tohto hnutia: spor o ekonomickú líniu liberálnej tretej cesty proti klasickej ľavicovej redistribúcii.
Naopak, zhoršilo sa postavenie kľúčovej voličskej skupiny sociálnych demokratov – nemeckej strednej triedy. Podľa G. Boscha a T. Kalinu z Univerzity v Duisburgu sa od roku 1990 podiel tejto skupiny – vitálnej pre udržanie nemeckej prosperity a demokracie – na obyvateľstve zmenšil z 56 na 48 %, podľa Nemeckého inštitútu pre ekonomiku z tejto kategórie vypadlo dva a pol milióna Nemcov.
Medzi rokmi 1983 – 2000 stredný príjem ľudí strednej triedy stúpol o 20 %, odvtedy stagnuje až klesá. Ekonomické príčiny úpadku dôvery ľudí v „systém“ sa nevyhli ani svetovej exportnej veľmoci číslo 1.
Toto všetko by malo smerovať k tomu, že politická depresia sociálnych demokratov, ktorí sú pevnou súčasťou politického establišmentu, bude pretrvávať, resp. ešte viac sa zhoršovať. Stal sa však presný opak. Z roky zabetónovaných preferencií na úrovni okolo 20 % je najnovšie 32 %, o percento viac, ako má roky neotrasiteľná kresťanská demokracia.
Ako napísal týždenník Die Zeit, táto zmena má síce dôvod, je ním výlučne nový šéf sociálnych demokratov a kandidát na spolkového kancelára Martin Schulz, ten však nie je jej – racionálnym – vysvetlením.
Bývalý predseda Európskeho parlamentu neprišiel so žiadnou novou politickou agendou, skôr zabalil tradičnú ľavičiarsku agendu sociálnej nespravodlivosti dnešného sveta aj Nemecka a potrebu silnejšieho prerozdelenia bohatstva do pútavej, ľudskými príbehmi a trápeniami pretkanej rétoriky „bežných ľudí, ktorí večer čítajú deťom“.
A najmä ju nabil takou emóciou, energiou a sebavedomím, že tým zelektrizoval nielen svoju stranu – čo je pre volebný úspech samozrejme kľúčové – ale aj širšiu verejnosť. Od jeho nástupu SPD hrdo a pravidelne vykazuje tisícky nových členov, jej popularita u ľudí do 30 rokov sa od nového roku zvýšila o tretinu, z 23 na 38 %. To už začína pripomínať 70-ročného B. Sandersa, ktorý svojou socialistickou revolúciou „pobláznil“ polovicu mladej Ameriky.
Príklad M. Schulza a dnešnej SPD potvrdzuje zásadu, že pre volebný úspech je energia, ktorú politik vyžaruje, prinajmenšom taká dôležitá, ako aj program, ktorý presadzuje. Alebo inak povedané, kto nehorí, nemôže zapáliť – pre vec – iných. Je to napokon prirodzené, emócie, ktoré vieme už desaťtisíce rokov odčítať a podvedome dekódovať z tváre iných, sú podstatne ľahšie spracovateľné, ako správne riešenie daňovej progresie či migračnej krízy.
Martin Schulz dnes teda pôsobí ako vrcholový športovec, ktorý sa sám vnútorne presvedčil, že má víťazstvo na dosah a dokonale týmto mentálnym nastavením nakazil svoj tím. Sebadôvera a odhodlanie nemeckých sociálnych demokratov o tom, že idú prebrať moc a konečne urobiť Nemecko opäť sociálne spravodlivejším, je ich hlavným posolstvom pre verejnosť.
Samozrejme, že emócie a iskra môžu preskočiť len vtedy, keď majú dôveryhodný nosič. V tomto M. Schulzovi pomáha jeho životný príbeh človeka, ktorý sa vypracoval zdola – z jednoduchých pomerov, bez maturity až na vrchol – európskej aj nemeckej politiky, kde je dnes jedným z najsčítanejších politikov. V schopnosti pochopiť ľudí a hovoriť rečou, ktorej rozumejú, mu iste pomohlo 11-ročné pôsobenie vo funkcii primátora mestečka Würselenu.
A status politika svetového formátu, ktorý je seberovným partnerom kancelárky, mu dalo šéfovanie v Európskom parlamente v ostatných rokoch. Z tohto všetkého sa M. Schulzovi a jeho SPD podarilo namixovať elixír, vďaka ktorému dnes nie je ošúchaným technokratom bruselskej a nemeckej politiky, ale šťukou, ktorá rozvírila vody a rozpútala súboj, ktorý sa zdal byť dopredu rozhodnutý.