V skutočnosti ak dnes vstúpite do obchodného centra, väčšina prevádzok spadá pod medzinárodné konglomeráty. A aj tie reťazce, ktoré sú v domácich rukách, sa do nich dostali tak, že si vlastníci najprv zarobili inde. Napríklad nelegálnymi prevodmi majetku v kupónovej privatizácii.
U nás Sachs, na Západe thatcherizmus
Také príbehy, ako sľuboval Sachs, síce existujú, ale vo veľmi malom meradle. Ale pozor, príbehy o ľudových kapitalistoch sa nepredávali len verejnosti vo východnej Európe.
V roku 1993 som prišiel študovať na strednú školu vo Veľkej Británii, kde bežali privatizácie konzervatívcov. Vláda napríklad krátko predtým rozpredala a otvorila konkurencii autobusovú dopravu. Médiá prinášali príbehy, ako sa z vodičov, ktorí si kúpili zamestnanecké akcie, stali boháči.
A aké je úžasné, že si tie firmy budú konkurovať navzájom. Niekde to chvíľu aj fungovalo. Občas až absurdne. V Manchestri, ako som sám zažil, sa autobusy rôznych spoločností divoko predbiehali, kto príde na zastávku skôr, aby zobral zákazníkov.
Mozaika malých podnikov však rýchlo zanikla, dnes už drvivú väčšinu autobusového trhu v krajine vlastní oligopol piatich mamutích spoločností. Výnimkou je londýnska doprava, ktorá ma jedny z najlepších hospodárskych ukazovateľov a vysokú zákaznícku spokojnosť. A je takmer celá vo verejných rukách.
Revolúciám vo východnej Európe predchádzala iná. Začala sa v 70. rokoch a hovorí sa o nej ako o nástupe Novej pravice. Jej ideológovia presadzovali, aby sa dôsledne hovorilo nie o kapitalizme, ale o slobodnom trhu. Tento výraz obsahuje príjemné adjektívum „slobodný“. A najmä navodzuje obraz ekonomiky ako priestoru, kam môže hocikto prísť, predať tovar a zarobiť.
Moderný kapitalizmus Margaret Thatcherovej zatočil aj s inými menšími podnikateľmi. Od začiatku 90. rokov v krajine takmer vymizli nezávislé drobné obchody. Všade je Tesco či iný reťazec. Podobne kaviarne či reštaurácie – dnes dominujú reťazce, rodinných podnikov je veľmi málo. Aj krčmy majú síce pôvodné fasády s tradičnými názvami, ale vlastnia ich veľké firmy.
Bankroty malých obchodov často sprevádzala zúrivosť miestnych ľudí, ktorí si priali mať vo svojej lokalite tradičný „corner shop“. Ale ten nemôže konkurovať Tescu, ktoré si vie vybaviť lepšie financovanie od bánk. A menšie daňové zaťaženie.
Revolúcia Novej pravice
Revolúciám vo východnej Európe totiž predchádzala iná. Začala sa v 70. rokoch a hovorí sa o nej ako o nástupe Novej pravice. Jej ideológovia presadzovali, aby sa dôsledne hovorilo nie o kapitalizme, ale o slobodnom trhu.
Tento výraz obsahuje príjemné adjektívum „slobodný“. A najmä navodzuje obraz ekonomiky ako priestoru, kam môže hocikto prísť, predať tovar a zarobiť.
Nepríjemné (a presné) teórie o protiklade kapitálu a pracovnej sily, alebo poznanie, že aj rôzne formy kapitalizmu sú len výtvorom štátnej moci (ktorá garantuje špecifické právne nástroje, ako napríklad ručenie obmedzené pre firmy), to všetko zasnežil obraz idylického trhu.
Na univerzity v USA zároveň zaútočili sponzorské peniaze, ktoré podporovali špecifický druh ekonómie. Orientovanej menej na analýzu spoločnosti a viac na propagandu podloženú komplikovanou matematikou, ktorá dodáva punc vedeckosti. Táto „ekonómia“ sa rozšírila aj do iných krajín. Výdatne pomáhali medzinárodné inštitúcie ako Svetová banka, ktoré sponzorujú kľúčových akademikov.
Z hľadiska spoločenskej kontroly veľa urobili aj médiá. Bulvár od 70. rokov už nie je len zárobkovým podnikom, ale veľmi sofistikovaným odvetvím s misiou vyslovene ohlupovať obyvateľstvo.
Kríza a my
Pravda, samotný nástup Novej pravice bol reakciou na krízu západnej spoločnosti. Približne po štvrťstoročí povojnového rozvoja boli tieto krajiny v problémoch, prejavujúcich sa napríklad rozsiahlymi štrajkami. Reakciou bolo posilnenie moci financií. Byť otrokom hypotéky je často účinnejšie ako rozkazy centrálnych plánovačov. A prudké otvorenie sa migrácii, čiže odborovo neorganizovanej pracovnej sile.
Dnešné globalizované hospodárstvo má veľa výhod. Niektorí jedinci sa naozaj pri troche šťastia môžu vypracovať z ničoho na multimilionárov, najmä v digitálnych službách. Svet nikdy nemal takú kultúru služieb, prístup k takému množstvu produktov, také otvorené hranice či toľko kvalitného dizajnu ako dnes.
Rozpadli sa však miestne komunity. Ľudské vzťahy i tvorba hodnôt sú silne komodifikované. Preto ak chcete, aby ľudia cez obed nehltali fast food, ale sa slušne a v pokoji najedli, nazvete to „slow food movement“. Všetko musí mať nejakú nálepku a „brand“.
Zmeny vnímania sa museli prejaviť aj v tom, ako ľudia pristupujú k politike. Priamym dôsledkom bulvarizácie je fenomén Donald Trump (predtým veľká hviezda populárnej reality show).
Aj my na Slovensku sme súčasťou globálnej krízy kapitalizmu, vrátane environmentálnej. No ešte predtým, ako sa vrhneme do jej riešenia, by sme mali dobudovať štát. Tým, že sa budeme menej sústreďovať na umiestnenie v rôznych rebríčkoch slobody podnikania. A že zavedieme normálnu priemyselnú politiku doplnenú infraštruktúrnou politikou či politikou regionálneho rozvoja.