Staré postupy nového premiéra v čase pandémie

Predseda vlády prišiel s nápadom, vinou ktorého zožal obrovskú vlnu kritiky najmä od ekonómov. Navrhol niekoľkotýždňové „vypnutie“ Slovenska. To by malo na základe prezentovaných matematických modelov výrazne urýchliť epidémiu koronavírusu.

03.04.2020 10:00
debata (13)

Tento návrh by chcel Igor Matovič dať zároveň „potvrdiť“ výsledkom nejakého druhu prieskumu vo verejnosti, ktorá by tým mala vyjadriť celospoločenský záväzok k tomu, či pristúpi, alebo nepristúpi na radikálne opatrenie.

Okrem ekonomických rizík však tento nápad ukazuje na prežívanie stratégie neoliberálneho kapitalizmu v súčasnej vládnej koalícii a v myslení premiéra, keď sa dá ľahko privatizovať zisk z nejakého rizikového konania a na verejnosť prenášať náklady na možné straty a dôsledky rozhodnutí mocných.

Dvojaké zneužívanie vedy

Matovičov návrh je ukážkovým príkladom až dvojakého zneužívania vedy na politické ciele a tiež prenosu ťarchy zodpovednosti za problémy spôsobené zložitosťou sveta na jednotlivcov.

Prvým rizikom je zmena prieskumov verejnej mienky, ktoré majú byť zdrojom informácií o náladách a názoroch ľudí, na nástroj politického ovplyvňovania a presadzovania istých druhov politík či dokonca na samotné formovanie verejnej mienky. Toto politické využívanie prieskumov má u nás niekoľkoročnú tradíciu.

Ak by pokus vyšiel, premiér by zožal slávu a pochvaly, jeho politická legitimita by sa zvýšila. No ak by nevyšiel, zodpovednosť za neúspech by niesli ľudia, ktorí taký záväzok schválili, teda verejnosť.

V posledných dvoch-troch rokoch sa stáva dôležitým prostriedkom politického boja a stigmatizácie, a teda aj konformizácie odlišných názorov ako odporujúcich väčšinovému, teda tomu správnemu, názoru. Zároveň dochádza k povyšovaniu politickej legitimity výsledkov prieskumov oproti tradičným formám demokratickej participácie alebo oproti zastupiteľskej demokracii ako takej.

Druhým problémom súvisiacim s vedou je stieranie hraníc sféry možností a zodpovednosti vedy a politiky. Návrh vznikol na základe vypracovaných troch matematických modelov, ktoré naznačujú vzťah miery radikálnosti opatrení s dĺžkou pandémie v krajine. Verejnosť mala možnosť vidieť prostredníctvom televízie obrázok s troma krivkami na tlačovej konferencii.

Málokto však vie, aj spomedzi politikov, čo všetko autori týchto modelov zobrali do úvahy, z akých predpokladov o počte nakazených a hustote kontaktov vychádzali, teda aká je miera spoľahlivosti ich predikcií.

Celospoločenský záväzok verejnosti

Verejnosť by teraz mala mať možnosť na základe jediného grafu rozhodovať, či ísť, alebo nejsť do prijatia takého závažného celospoločenského záväzku. No taký záväzok, nahrádzajúci rozhodnutie politikov, ktorí voľbami získali väčšiu moc, nerovnomerne rozdeľuje zodpovednosť za výsledky tohto rozhodnutia. Jednej strane straty potenciálne zvyšuje, druhej prináša za každých okolností zisk.

Ak by pokus vyšiel, premiér by zožal slávu a pochvaly, jeho politická legitimita by sa zvýšila. A to aj v prípade, ak by dôvodom na utlmenie pandémie boli iné opatrenia ako radikálne obmedzenie mobility ľudí. No ak by nevyšiel, zodpovednosť za neúspech by neniesol predseda vlády, ani jeho poradcovia, ale ľudia, ktorí taký záväzok schválili, teda verejnosť.

Tá by však neniesla zodpovednosť len za zlé rozhodnutie, ale aj za všetky dôsledky „vypnutia“ Slovenska. Či už v podobe radikálneho zníženia schopnosti zabezpečiť si základné životné potreby a služby, alebo ekonomických dosahov na rodiny i celú krajinu.

Matovič nie je vedec, ani väčšina obyvateľov Slovenska. Ale ponúka verejnosti chvíľkový pocit, že racionalita bežných ľudí je aj pri expertnom rozhodovaní rovnaká ako racionalita vedcov. Premiér je však na rozdiel od väčšiny populácie jedným z najvyšších ústavných činiteľov.

Medzi politikou a vedou existuje zásadný rozdiel. Etika vedca nedovoľuje robiť pokusy na ľuďoch. On totiž nemá možnosti niesť zodpovednosť za dôsledky svojich experimentov mimo kontrolovateľného prostredia a nemá ako kompenzovať prípadné straty.

Kto ponesie zodpovednosť?

Rovnako existuje aj rozdiel medzi rozhodovaním sa bežného človeka a vedca. Ten si je vedomý nedokonalosti svojho poznania, a preto vie, že akékoľvek tvrdenie má len vyššiu alebo nižšiu mieru pravdepodobnosti a za svoje tvrdenia a ich dôsledky nesie zodpovednosť iba on sám. Bežný človek však môže výsledkom vedeckého bádania len veriť alebo neveriť, nemôže prebrať zodpovednosť za ich hodnovernosť.

Teraz premiér navodzuje situáciu, že sa politici za svoje rozhodnutie prijaté s podporou istých vedeckých modelov môžu zbaviť zodpovednosti. V súčasnosti, keď je dôvera vo vedecké poznanie taká dôležitá, je veľmi nebezpečné pre riešenie takýchto kríz, ak dochádza k ľahkovážnemu zamieňaniu vedeckého poznania a politiky.

Zotieranie hraníc medzi vedou a politikou, mocou a bezmocou je zároveň zotieraním hraníc medzi zodpovednosťou ľudí za ich činy vo sférach, ktoré v spoločnosti majú na základe ich rôznych skúseností a kvalifikácie delegované.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #verejnosť #zodpovednosť #Igor Matovič #blackout #neoliberálny kapitalizmus #koronavírus #veda a politika