Nebol hrdinom Pražskej jari – tým bol česko-slovenský ľud, ktorý odvážne čelil vojenskej invázii nenásilným pasívnym odporom, ktorý prekazil pôvodné plány okupačnej moci na ustanovenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Bol však svetovou ikonou – nie nepodobnou tej, akou bola Matka Tereza, princezná Diana či Che Guevara – a jeho tvár je symbolom jednej éry. Je preto nenáležité dávať ho do jednej línie so Štúrom a Štefánikom, pretože to nebol štátnik v pravom význame tohto slova. V tomto smere sa nenáležite preceňuje. Za Alexandrom Dubčekom nestála žiadna koncepčná idea. Nebol otcom federácie (tá bola celoživotným dielom Gustáva Husáka), nebol autorom ekonomických reforiem (za tými stála skupina okolo Otu Šika, na Slovensku okolo Viktora Pavlendu) a neodštartoval demokratizáciu (tá sa začala rozvíjať zdola).
Vľúdna tvár režimu
Toto je vari najdôležitejšie pochopiť: okrem slobody tlače (uzákonenej až na konci júna 1968!) nepriniesla Pražská jar žiadne legislatívne zmeny systému. Obrodný proces je charakteristický skôr vľúdnou tvárou režimu, ktorý voči rodiacemu sa demokratizačnému hnutiu nezasiahol. Novinári začali slobodnejšie písať už od začiatku roka, redaktori denníka Smena urobili dokonca v marci nevídané vyhlásenie, ktorým sa dištancovali od svojho vydavateľa a deklarovali, že budú písať slobodne a nezávisle od neho, čo nemá v európskej žurnalistike obdobu. Dubčekov význam v tomto období nespočíva v tom, že niečo urobil, ale v tom, že neurobil nič, teda že nezasiahol proti rodiacej sa demokratizácii spoločnosti.
Naopak, v rozhodujúcom okamihu, po šokujúcej invázii vojsk Varšavskej zmluvy, Alexander Dubček zlyhal. Urobil všetko, čo od neho nová okupačná moc chcela, a navyše sa držal čoraz podradnejších funkcií až do potupného konca. Historické výskumy dnes ukazujú, že Dubček vo svojich pamätiach nehovoril pravdu, keď tvrdil, že nehlasoval za tzv. obuškový zákon. On ho nielen podpísal, on zaň aj hlasoval, čím symbolicky odštartoval normalizáciu. Napokon, prvý politik, ktorý použil slovo normalizácia, bol práve Alexander Dubček (Husák uprednostňoval skôr pojem konsolidácia). Vzniká preto oprávnená otázka, či by sa Dubček správal inak ako Husák, keby ho nezosadili.
Na druhej strane sa často špekuluje nad tým, či sa invázii dalo zabrániť. Tu je podľa môjho názoru Alexander Dubček obviňovaný neprávom. Sám Gustáv Husák tvrdil, že ho invázia šokovala, že ju nečakal. Nebol na to nijaký dôvod, keďže na rozdiel od krvavej revolúcie v Maďarsku roku 1956 bol vývoj v Československu mierumilovný. Fakt, že Sovietsky zväz proti Poľsku v čase vzniku hnutia Solidarita vojensky nezasiahol, sa dá vysvetliť tým, že Poliaci sa poučili z Pražskej jari a urobili si poriadky sami – napokon, pri presviedčaní Brežneva, aby neposlal do Poľska tanky, zohral aktívnu úlohu práve Gustáv Husák.
Čím je Dubček inšpiratívny pre dnešok
Pri príležitosti 100. výročia narodenia Alexandra Dubčeka sa zamýšľame nad tým, čím môže byť inšpiratívny pre dnešok. Jeho historický význam vidím v troch rovinách. V prvom rade to bol neodmysliteľný symbol Pražskej jari. Procesu, ktorý sa v našej historickej pamäti nesprávne redukuje na jej potlačenie tankami. Dubček nikdy neprestal veriť, že socializmus môže byť demokratický. Povedať, že Pražská jar ukázala, že tento systém je nereformovateľný, je manipulatívna lož. Kto to ukázal? Vojská Varšavskej zmluvy? Dubčekove reformy nezlyhali, nedostali šancu, boli násilne potlačené a utopené v krvi. Ľavica sa formálne hlási k Dubčekovi ako symbolu, ale nenadväzuje na neho, hoci práve tu by začať mala. V pokusoch o ekonomickú demokraciu, ktoré robia z Pražskej jari jedinečné myšlienkové dedičstvo, ktoré nás raz možno privedie k poznaniu, že rok 1968 bol významnejším medzníkom v dejinách ľudstva ako rok 1989.
Dubček nikdy neprestal veriť, že socializmus môže byť demokratický. Povedať, že Pražská jar ukázala, že tento systém je nereformovateľný, je manipulatívna lož. Kto to ukázal? Vojská Varšavskej zmluvy? Dubčekove reformy nezlyhali, nedostali šancu, boli násilne potlačené a utopené v krvi.
Druhý historický význam Alexandra Dubčeka vidím v mravnom posolstve jeho odkazu. V jednom z posledných rozhovorov, ktoré poskytol v lete 1992 nemeckému časopisu Merian, vyslovil pozoruhodnú myšlienku, ktorá by mohla byť jeho duchovným závetom: „Vývoj ľudstva nie je reťaz víťazstiev. Aj porážky ovplyvnili dejiny sveta.“ Je zvláštnou hrou osudu alebo skôr filozofiou slovenských dejín, že všetky naše najväčšie historické vzopätia – štúrovské povstanie, SNP či Pražská jar – sa skončili vojenskou porážkou, ktorá sa neskôr zmenila na mravné víťazstvo. To je odkaz, na ktorom treba stavať.
No a tretím rozmerom historického významu Alexandra Dubčeka je jeho ľudskosť. Bol to človek mimoriadne slušný i k svojim oponentom, nikoho neurážal, nepoužíval hanlivé slová a dokonca sa nebránil ani proti klamstvám a urážkam, s nikým nepolemizoval. Znie to vari banálne? Prostá úcta voči človeku, je to vari málo pre kvalifikáciu dobrého politika? Slovensko i svet dnes potrebujú ikonu Alexandra Dubčeka viac ako kedykoľvek predtým.