Strohý program strany Smer pred poslednými voľbami je minulosťou. Po uniknutí nahrávok z poľovníckej chaty je Fico priam posadnutý politickou aktivitou. Na tlačovkách dennodenne brojí za právny štát, ibaže v prospech tých, čo právny štát roky pošliapavali.
Zastáva sa vysokých sudcov odsúdených z prijímania úplatkov, obvinených policajtov a necháva sa obhajovať advokátom Mariána Kočnera. Dovoláva sa právneho štátu v prípade svojej osoby, ale neprekáža mu, že zneužíval moc a políciu na vyšetrovanie a zastrašovanie politických protivníkov.
Nedostatok ambícií a vôle zmierniť nerovnosti vykompenzoval Smer propagandou. K názvu strany najprv pridal skratku SD, potom prívlastok slovenská. Otázne je, či to bude stačiť, alebo budú nasledovať ďalšie prívlastky, ako katolícka a napokon klérofašistická. O dôvodoch týchto zmien budeme určite informovaní v najbližších zobraných statusoch Ľuboša Blahu.
K životu sa však prebudil aj dvojnásobný premiér Dzurinda, ohlasujúci „modré desatoro“. Hoci podľa spisu Gorila mala jeho strana vážny problém s prikázaním „nepokradneš“, a jeho trhovo-fundamentalistickí bratia aj s prvým prikázaním. Zato v kauzách vláčiky a tunelovanie Braniska sa Dzurinda svedomito držal prikázania nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
Dzurinda a Fico sa nevracajú preto, lebo sme sa s nimi zabudli rozlúčiť, ale preto, lebo sme za nimi riadne nezabuchli dvere. A tento rok by sme za nimi mohli aj zamknúť, aby nás už prestali strašiť.
V novej strane chce zlepšovať zdravotníctvo, pričom to bola práve Dzurindova vláda, ktorá porušila prístup pacientov k bezplatnej zdravotnej starostlivosti zavedením poplatkov za návštevu lekára. Ako by chcel zlepšiť fungovanie verejnej správy, ak sa štátne majetky predali, a viaceré, ako v prípade SPP, dokonca so stratou? Ďalším predajom majetkov, pretože ich jeho ľudia nebudú schopní spravovať? Prípadne opäť známym, ako v prípade prenájmu budovy daňovému úradu, keď zvolili Dzurindovho známeho?
Obom oživeným expremiérom nechýbala paranoja. Ficovi úspechy údajne kazila „Sorošova črieda prasiat“, moslimská menšina a, samozrejme, Rómovia. Kvôli nim ostal nepochopený a neocenený, nehľadiac na protestujúcich učiteľov či lekárov. Dzurinda svojho času blúznil o skupinke, ktorá sa ho snažila pripraviť o moc umelým vytváraním škandálov a mediálnych káuz. Po chudobe a rabovaní, ktoré spôsobili, mala skupinka naozaj čo robiť.
Dnes sa však expremiéri načahujú za mladým mäsom. Berú každého, kto im príde pod ruku – celkom stačí, ak cítia nenávisť k Matovičovi alebo Ficovi. Chrbtová kosť alebo pamäť by mohli byť prekážkou. A po vyčerpaní nápadov a nedostatku vôle naozaj zlepšiť životy Slovákov im nič iné neostalo.
Nikomu vraj neuškodili, ako tvrdí Dzurinda, neublížili žiadnemu z nás, veď to poznáme. Zaostávanie v príjmoch či kvalite života za Českom po 30 rokoch samostatnosti asi nie je ich vina. Jedno je však isté. Vrátiť sa po kauzách, ktoré sa spájajú s ich vládami, len preto, lebo sa nevedia vzdať moci ako Mečiar, znamená, že už nemajú kožu na tvári.
Problém ich vlád nebol nedostatok času alebo podpory verejnosti na realizovanie ich plánov. Naopak, mali ich habadej a za tú dobu ukázali všetko, čo mohli a chceli dokázať. Ich návrat by nenapravil terajšie pomery, ale dostal nás tam, kde sme sa s nimi rozišli, pretože sa ich riešenia ukázali ako slepá ulička. Dzurinda a Fico sa nevracajú preto, lebo sme sa s nimi zabudli rozlúčiť, ale preto, lebo sme za nimi riadne nezabuchli dvere. A tento rok by sme za nimi mohli aj zamknúť, aby nás už prestali strašiť.